Zobraziť galériu

Alfa Romeo Giulia 2023
Zdroj: Ján Hargaš

Giulia, Džúlia, Julka. Láska, ktorá nevyprchá. Vzácne auto z kategórie šafrán.

Na oficiálny test Giulie som spolu s Podkapotou.sk čakal osem rokov. Giulia prišla v roku 2015, no keďže na Slovensku slovo kompetentnosť nevedeli preložiť do Taliančiny, obišli sme sa aj bez toho. Dnes je ale doba iná. Nielenže import má kompetentnosť hlboko zažranú, ešte aj automobilka robí všetko preto, aby naplno využila svoj potenciál. Pritom Giulia je z inej doby. Z doby, keď bol vznik takéhoto modelu v pomeroch koncernu FCA skutočným zázrakom. Dnes tu Giulia je a je celkom jasné, že ešte chvíľu zostane. Nebude sa hybridizovať, nebude postupne mazať svoje verzie - lebo to už zčasti urobila a aj tak toho veľa nezmazala.

Bude taká aká je, až kým nepríde Giulia nová. A tá šmahom ruky zahodí všetky súčasné verzie, aby ponúkla iba jednu – čisto elektrickú. Faktom je, že to má byť najneskôr o štyri roky. Lebo presne v roku 2027 má byť Alfa čisto elektrická značka. Bude to však takmer isto o dosť skôr. 

Elektromobilita je fajn, ale to čo dnes Alfa Romeo Giulia ponúka je opačným vrcholom. Vrcholom radosti z vnútorného spaľovania. Nemyslím si, že Alfa Romeo niekedy vôbec postavila lepšie auto. Vážne. Má skvelé malosériovky, má mocnú históriu, ale minimálne za ostatné tri-štyri dekády tu nebolo nič, čo by malo charakter malosériovky, a pritom bolo funkčným a schopným veľkosériovým autom. Normálnym, bežným autom, ktoré má kopu normálnych bežných konkurentov.

Giulia je presne taká. Akurát nie je ani normálna, ani bežná. Zhruba pred rokom navyše dostala facelift. Ten v podstate nepriniesol žiadnu zásadnú zmenu. Možno by niekto čakal plug-in hybrid, možno by niekto čakal mild-hybrid, no ani jeden by sa nedočkal. Jediná zmena je v tom, že Giulia je už len štvorkolka. V našich končinách ale stále ponúka aj 2,2 litrový turbodiesel. Základom ponuky je však paradoxne silnejší benzínový štvorvalec s objemom 2,0 litra. Kým naftič ponúkne 154 kW, benziňák dodá 206 kW. 210 a 280 koní sú teda solídne ponuky. Kedysi mala Alfa aj menej, no na kedysi sa už nehrá, a tak od tohto ponúka už len viac – to je ale celkom iný štvorlístok...

Giulia nemá dnes už veľký potenciál na veľké predaje. Firemné flotily ju obídu už len preto, lebo im nedodá spomínané hybridné varianty. Na západe bez plug-in hybridu, to asi veľmi nie. Vkladať na túto platformu plug-in hybrid by asi nebolo veľmi jednoduché, hodne by to ubralo z už tak obmedzeného priestoru v kabíne. I keď Stellantis má v ponuke hneď dva plug-iny, ktoré by boli súce. Lenže návratnosť takej investície by bola pochybná a niečo také Alfa v dnešných dobách jednoducho neurobí. Slabinou auta je tiež absencia kombi verzie. Tá bola kedysi v plánoch, no nikdy k nej neprišlo, čo opäť nepomohlo k väčšiemu rozšíreniu automobilu v Európe. Giulia sa tak naďalej opiera hlavne a predovšetkým o záujem jednotlivcov podobne ako väčšie Stelvio stojace na rovnakých základoch.

Giulia patrí do prémiového segmentu. Presnejšie do prémiovej strednej triedy. Konštruktéri ju stavali tak, aby dokázala vyzvať predovšetkým BMW radu 3 a to čo do poskytovaného komfortu, tak jazdných vlastností a štýlu. Ktokoľvek si dnes kúpi Giuliu, kúpi auto, ktoré je zaručene výnimočnejšie ako rad 3, či Trieda C. Menej po našich cestách azda jazdí len modelov S60, či A4, no ani tomu sa nechce veriť.

Platforma bola postavená tak, aby plnila sny pravoverným automobilovým nadšencom. Primárny pohon zadnej nápravy a motor uložený pozdĺžne sú základom pre výnimočné proporcie auta. Klasické tvary, dlhá kapota, kabína posunutá bližšie k zadnej náprave a k tomu krásny zadok typického sedanu. Giulia je uhrančivá, má neuveriteľný pohľad a zjav, ktorý asi nikdy nezostarne. Je to elegancia a krása v pravom talianskom ponímaní a zároveň je na nej niečo čudné, akýsi kontrast. Človek vo finále nikdy nie je rozhodnutý, či sa mu to auto naozaj páči. Musí sa pozerať stále dookola a to je celá pointa jej zjavu. Nedá sa presýtiť. Konštruktérom sa skrátka podarilo auto postaviť špecificky, unikátne, takže nie je ani príliš konzervatívna a nestratí sa ani pri porovnaní s najnovšími výkrikmi konkurenčných značiek.

Jej vek však cítiť. Osem rokov bez zásadnej zmeny, bez hybridov, to Giuliu nepochybne posúva na okraj záujmu flítových klientov, no aj náročný jednotlivec nebude s výbavou v kabíne úplne spokojný. Centrálny displej infotainmentu nie je zvlášť veľký, nemá ani prvotriednu grafiku a aj jeho schopnosti sú limitované. Vo svojej dobe bol svieži a má funkciu nastaviteľných dlaždíc, čo mu pomôže aj v dnešnej dobe trochu zakryť „letitosť.“ Pravdou ale je, že veľkosť, kvalita zobrazenia i funkcie dnešnému svetu už veľmi nestačia. Digitálny prístrojový štít je naopak svieži a znesie porovnanie s čímkoľvek, čo nesie rovnaký účel a názov.

Kvalita vnútorného spracovania je vysoko. Na prvý pohľad to však akosi nevyzerá. Pozriete sa a všetko je nejaké tmavé, sivé, o ničom. No to je fígeľ, na ktorý dnes berú zákazníci - všetko vyčančané - taký povrch, taká farbička. Tu nie. Tu badať absenciu prvkov, ktoré sú dnes tak moderné v prémiových autách. Žiadne sklíčka, žiadne blišťavé a chromované krásnosti, žiadne čierne lesklé plasty. Palubná doska je pomerne strohá, rovnako tak stredový tunel. Komponenty však pod rukou „znejú“ príjemne. Mäkčené plasty a dobrý výber materiálov, absencia vŕzgania napriek nájazdu cez 20-tisíc km. Počas testu však niekde na stĺpiku riadenia rezonoval nejaký plast. Drobnosť, ale určite by ste ju v servise riešili. A nepochybne by to malo byť vecou záruky.

Priestorová ponuka je v aute dobrá, no zásadne neprevyšuje súčasníkov. Ak si za volant sadne vodič s výškou cez 190 cm, rovnako vysoký pasažier za ním nebude mať žiadnu rezervu na nohy a vlastne ani v oblasti hlavy a ramien. Obzvlášť so zimnou obuvou si ani nohy nebude mať kam dať. S topánkami s nižšou podrážkou je ale pod sedadlom vodiča nejaké zvyškové miesto. Vodič sa navyše môže trošku pomknúť a aj vyšší pasažier sa tak odvezie. Aj tu platí, že vysoký vodič za sebou môže mať kohokoľvek s výškou do 180 cm – v takom prípade budú obaja spokojní. Inak to bude ltt pre jedného, druhého, či oboch. Vzadu dokážete odviezť trojicu, no stredný pasažier musí svojimi nohami oblapiť stredový tunel, v ktorom sa nachádza kardan. Inak to skrátka nejde. Pokrkvať sa musíte pri vystupovaní i nastupovaní. Vpred i vzad. Otvory dverí nie sú veľké, to auto si vyžaduje ohybnú chrbticu.

Batožinový priestor je slušný. Nič extra, ale bez problémov postačí každému, kto so sebou na výlety nepotrebuje brať polovicu domácnosti. Ak k takým patríte, sedan naozaj nie je pre vás.

Svetlá s LED diódami svietia výborne. Žiadna extra technika ale za nimi nestojí. Ani adaptívne nie sú, ani matrixy nepoznajú. Stručne a skrátka, každý kto hľadá auto prešpikované najmodernejšou technikou, určite nesiahne po Giulii.

Asistenčné systémy tu sú a sú veľmi príjemné. Každý má iný zvuk a narozdiel od konkurentov sa nesnažia pokaziť vám zážitok. Skôr sa snažia jemne upozorniť, informovať a prinajhoršom korigovať. Tie zvuky, ktoré inde znejú ako kostolné zvony, tu sú len jemným zvonením v ambulancii obvodnej lekárky – len také nežné šumenie na pozadí, ktoré vás aj tak dostatočne včas informuje o prípadných problémoch. No a adaptívny tempomat funguje rovnako dobre ako tie najnovšie v iných autách. Rýchle a zároveň plynulé reakcie. Nemal som auto s príjemnejšie nastavenými asistenčnými systémami. Tu niekto pochopil, že sú to asistenčné systémy, nie nasieracie a šokujúce systémy. Gratulujem.

V čom je však reálna sila Giulie? Okrem dizajnu? A nie je to jasné? V jazde. Dnes sa všetci tvária, že ich autá jazdia skvelo a mnohé naozaj jazdia dobre. Pre väčšinu vodičov sú rozdiely nepostrehnuteľné a vlastne aj nepodstatné. Hlavné je, že na rovinke to šliape, že o nerovnostiach na cestách skoro nič neviem a keď myknem volantom, auto sa mykne v žiadúcom smere tiež. V podstate ako v lacnej zastaranej videohre.

Viete, jazdné vlastnosti vozidla, dynamika motora i prevodovky, vibrácie, zvuk, drsnosť chodu, kvalita radenia prevodových stupňov, komunikatívnosť riadenia, podvozku, koncepcia pohonu, to sú veci, ktoré ako jediné nepodliehajú zubu času. Dajú sa vylepšovať donekonečna, dajú sa však aj potláčať, mazať a kastrovať. Keď jazdíte autom akým je Giulia, a hneď potom presadnete do čohokoľvek iného nového a podobne naceneného, je to akoby ste náhle dostali záchvat depresie. Ale nie taký ten bežný smútok, ktorý mi (zväčša) zdraví voláme depresia. Toto je okamžité a nemenné zhasnutie vnútornej sviečky. Pocit akoby zo sveta zmizli farby, akoby svet ošedol, akoby život bol len o povinnostiach a akoby auto bolo len tým médiom, ktoré ma od jednej povinnosti prevezie k druhej. Akoby sa auto stalo Cháronovou loďou, ktorej schopnosti a možnosti nikoho netrápia. Je to len o Cháronovi a jeho prievoze z jednej strany rieky na druhú. A takto až navždy.

Dokonca aj naftová Giulia láka k užívaniu si jazdy. Nemusí to byť pirátčina, no pravda je taká, že ak trošku nepirátčite, rozdiel medzi nudným a výnimočným podvozkom, riadením a pohonom spoznáte ťažšie. Naftový motor Giulii veľmi svedčí. Nie zvukom, avšak krútiaci moment a aj maximálny výkon sú pre tento relatívne ľahký sedan adekvátne. Dokonca i pružnosť je nadpriemerná, pritom ide o de facto základný motor. Zo 60 na 100 km/h zrýchli za 5,75 s, z 80 na 120 km/h za 6,45 sekundy. A to v režime Normal.

Sila režimov, ktorými disponuje Alfa je obdivuhodná. Najzaujímavejšie je zrýchlenie odozvy na stlačenie plynu v režime Dynamic. Nielenže plynový pedál reaguje skôr, skôr reaguje aj prevodovka a celá sústava. Výsledkom je, že pod pravačkou máte dosť síl prakticky neustále, podobne ako v prípade hybridných vozidiel. Iba ak auto dlhšou jazdou v kolóne unudíte, chvíľu mu trvá, kým zareaguje. No pozitívom je, že motor nedrží zbytočne vysoké otáčky, no narozdiel od režimu Normal sa ani nesnaží znižovať otáčky až pod 1300 ot/min. Rozdiel medzi režimami je však aj v nastavení kontroly trakcie a stabilizačného programu. Kým v režime neutral sa aj elektronika snaží držať neutrálnu stopu, v režime dynamic uzdu povolí a prakticky v každej zákrute vám tak umožní skúsiť, čo to znamená mať auto klasickej koncepcie s prioritným zadným pohonom. Aj na zákrute pri výjazde z obce v nízkej rýchlosti auto bez problémov umožní power slide, dokonca vám umožní sa aj spriečiť na ceste, ak by ste to nebodaj chceli (ba aj nechceli...). Takže pozor, jazdenie v režime Dynamic si pýta sviežu myseľ a reflexy.

No celkovo je jazda krásna. Nepochybne by bol benzínový štvorvalec lepším sprievodcom galaxiou plnou zákrut a roviniek, ale nafťák je fajn a najviac fajn je, že všetky tie psie kusy a pirátčinu vám nezúčtuje na spotrebe. Moja priemerka bola po cca 600 najazdených km v kombinovanom cykle 6,6 litra nafty. Kilometre zahŕňali dynamickejšie jazdenie po diaľniciach, okreskách, kratšie mestské presuny i nudu v preplnenom meste. Percentuálne: 40% diaľnice, 40% okresky, 20% mesto. Na diaľnici ani 170 km/h nezvyšuje úroveň hluku tak, aby sa jazda stala nepríjemnou. Nepochopím ako sa niekto môže sťažovať na zvýšenú hlučnosť. Jedine s pískajúcim uchom, či s inou poruchou.

Pôvodne som mal počas testovacieho týždňa jazdiť dve autá, no po prvom dni som to druhé auto jednoducho skrečoval a posunul ďalej. Nebol som ochotný z Giulie presadnúť do niečoho iného, nudnejšieho, modernejšieho. Každá jedna zákruta, každé jedno zrýchlenie, každé jedno brzdenie je zážitok. Auto je tuhé, no zároveň veľmi isté a nesnaží sa byť nepríjemne tvrdé. Konštruktéri Giuliu jazdnými vlastnosťami stavali proti BMW radu 3 a ten vplyv je tu zreteľný. I keď treba uznať, že dnes ani nové BMW radu 3 nie je takým BMW radu 3, akým je Giulia (ak porovnávame porovnateľné naftové základné verzie, pravda). Táto Talianka je fantastická a úprimne povedané: je to jediné auto, ktoré som toho roku testoval, ktoré mi vliezlo pod kožu až tak, že ho naozaj chcem mať doma. Po prvej jazde som neveril, že si ma predsa získa. Už to vyzeralo na zvyčajný príbeh prvotného nadšenia spôsobeného dlhým očakávaním a postupné chladnutie vzťahu až po radostné odovzdanie. Teraz to tak nebolo. Po krátkom pocite sklamania (po nudnej jazde počas noci, po prvom pohľade na interiér a jeho funkčnosť) si ma každou ďalšou jazdou (aj nudnou) Giulia získavala viac. Toto auto nepotrebuje brutálny výkon, ani najnovšie dizajnové fičúry, ani najfantastickejšie displeje na to, aby vás chytilo za srdce. Čo by mi mohlo zabrániť kúpiť si ju? Určite cena, tá je mimo mojich možností. Ale jazdenky, tie už nevyzerajú až tak márne.

Jasnačka, je to Alfa, i keď sa značka v kvalite a v ponímaní spoľahlivosti rapídne zdvihla za ostatné roky, jazdenky  budú mať svoje vrtôšky a špecifiká. Nejeden servisák si poplače, no nech si poplače, hlavne nech to spraví poriadne... A úprimne, akoby si pri iných prémiovkách nepoplakal... 

Giulia je fantastické auto. Je fantastické auto tým, prečo vôbec autá milujeme. Nie je to dáždnik na kolesách, ani Cháronova plťka prevážajúca duševne mŕtvych z miesta na miesto, nie je to ani hi-tech smartfón na kolesách. Je to skrátka Alfa Romeo. 9 z 10 bodov. Ak môžete a viete oceniť, čo vám Giulia ponúka, nemáte nad čím váhať. Azda len nad farbou a motorom. Nafťák je veľmi fajn a modrá je dobrá.