Zobraziť galériu

Mini a jeho cesta za víťazstvom v rely Monte Carlo
Zdroj: BMW

21. januára 1964 automobil Mini Cooper S s vodičom Patrickom Hopkirkom prvýkrát zvíťazil na rely Monte Carlo. Prečítajte si jeho vzrušujúci príbeh.

O toto veľké prekvapenie sa postaral rodák zo Severného Írska Patrick („Paddy“) Hopkirk a jeho spolujazdec Henry Liddon, ktorí vo svojom malom britskom autíčku uspeli proti prevahe podstatne výkonnejších súperov.

Mini Cooper S svižným zdolaním vidieckych ciest a horských prechodov, snehu a ľadu, ostrých zákrut i strmých zrázov položilo základy renomé, ktoré si tento neočakávaný pokoriteľ Goliášov získal v srdciach verejnosti a v kronikách pretekárskych legiend.

Keď príde na jazdecké kvality víťazného vozidla sa dnes už osemdesiatnikovi Paddymu Hopkirkovi rozžiaria oči: „Aj keď bolo Mini len drobným rodinným sedanom, ponúkalo množstvo technických výhod. Obrovskou výhodou bol pohon predných kolies a vpredu priečne uložený motor, ale aj samotná veľkosť auta na odhŕňaných cestách, ktoré boli navyše pomerne úzke, preto nám zrejme dosť pomohla. Mali sme veľké šťastie – auto skvele sedelo, veci sa diali v pravý včas a všetko do seba v tom správnom okamihu zapadlo.“

Vozidlo Mini Cooper S s číslom 37 a preslávenou poznávacou značkou 33 EJB sa na víťaznú pozíciu v zime 1964 dostalo počas dnes už legendárnej predposlednej etapy, ktorá sa do histórie zapísala ako „noc dlhých nožov.“ Hopkirk prekročil cieľovú čiaru len 17 sekúnd za najväčším konkurentom Bo Ljungfeldtom na výrazne výkonnejšom vidlicovom osemvalci Ford Falcon.

Vďaka vtedajšiemu systému hendikepov slúžiacemu na kompenzáciu hmotnostných a výkonnostných rozdielov medzi jednotlivými autami, sa tak klasický model Mini vlastne postavil do čela celkového hodnotenia. Hopkirkovi stačilo už len obhájiť tento náskok v šprinte uličkami Monte Carla, ktorým sa závod uzatváral. Počas víťazného ceremoniálu sa tak so svojimi tímovými kolegami mohol tešiť z oslavného burácania publika. Konečné štvrté miesto Timo Mäkinena a siedme miesto Rauno Aaltonena len spečatili úspech modelu Mini Cooper S a započali éru v znamení týchto troch mušketierov na rely Monte Carlo.

Víťazstvo klasického modelu Mini vzbudilo v jeho rodnej Británii nadšené oslavy. Hopkirk dostal gratulačný telegram od britskej vlády a s nadšenými davmi mu na slávu volali aj Beatles. „Dostal som telegram od Beatles,“ spomína Hopkirk. „Priložili podpísanú fotografiu celej štvorice, ku ktorej pripísali: ‚Teraz si jedným z nás, Paddy.‘ Dnes je z nej nesmierne krásna spomienka.“

Ako to však celé začalo?

Triumf klasického Mini v Monte Carle spôsobil senzáciu u fanúšikov motorizmu po celom svete. Tento úspech však neprišiel len tak z ničoho nič: drobné vozidlo podľa návrhu Aleca Issigonisa, vtedajšieho zástupcu technického riaditeľa spoločnosti British Motor Corporation, oplývalo jasným športovým talentom už od narodenia. Ako prvý si tento potenciál všimol John Cooper, dizajnér športových automobilov, ktorý sa podujal na skonštruovanie výkonnejšej verzie tohto modelu. Pri uvedení mali vozidlá Mini iba 34 konských síl, no pohon prednej nápravy, nízka hmotnosť, široký rozchod a pomerne dlhý rázvor kolies tento nesmierne svižný štvormiestny automobil predurčovali na úspech na pretekárskych okruhoch a tratiach rely.

Začiatkom 60. rokov sa v rámci testovania jeho športových daností za volantom drobného autíčka v úprave Johna Coopera na okruhu formuly jedna v Silverstone striedali veľké mená pretekárskeho neba, ako Graham Hill, Jack Brabham či Jim Clark. Klasické Mini sa však najviac osvedčilo pri pretekoch rely. Patt Mossová, sestra jazdca formuly jedna Stirlinga Mossa, na ňom v roku 1962 zvíťazila na pretekoch Tulip Rally a Baden-Baden Rally. Rok na to už bolo drobné britské autíčko pripravené získať si priazeň verejnosti na slávnej rely Monte Carlo. V predchádzajúcich rokoch si konštruktérsky tím prešiel náročnou, no poučnou prípravou a tak nastal čas prinútiť publikum zbystriť pozornosť. Rauno Aaltonen a Paddy Hopkirk dokázali 55 koní svojho Mini Cooperu doháňať na prvé či druhé miesto vo svojej triede, čo postačilo na tretie a celkovo šieste miesto.

Bolo však jasné, že klasický model Mini mal zo všetkých najlepšie predpoklady zvíťaziť v odvekom súboji Dávida s Goliášom. John Cooper už dlho tušil, že toto auto na to má. Ešte v roku 1959 požiadal Roya Salvadoriho, aby sa na jeho prototype vydal na veľkú cenu Talianska v Monze. Samotná cesta sa zmenila na závod medzi Salvadorim a jeho pretekárskym súperom Regom Parnellom za volantom vozidla Aston Martin DB4. Jeho výsledky potvrdili to, čo Cooper dovtedy ticho predvídal: klasický model Mini v jeho úprave dorazil o celú hodinu skôr než oveľa výkonnejší Aston.

V roku 1964 tím BMC opäť vyslal šesť drobných pretekárskych autíčok s nezameniteľnou tartanovo červenou karosériou a bielou strechou na rely Monte Carlo bojovať s (aspoň papierovo) nepokoriteľnými súpermi. Vtedy sa model Mini Cooper S na štart postavil vôbec prvýkrát. Jeho nový štvorvalcový motor sa pýšil zvýšenou kapacitou celkom 1071 cm³ a výkonom zhruba 90 konských síl. To bolo síce oveľa viac ako v predchádzajúcich rokoch, no stále veľmi skromná výzbroj voči konkurencii modelov ako Mercedes-Benz 300 SE a Ford Falcon, ktorých šesťvalcové či osemvalcové vidlicové motory ponúkali až troj- či štvornásobne vyšší výkon.

33. ročník rely Monte Carlo začal podľa vtedajších tradícií a z úcty ku koreňom podujatia vyštartovaním vozidiel z deviatich európskych miest do spoločného cieľa vo francúzskom meste Reims. Duo Hopkirk/Liddon svoju cestu na modeli Mini Cooper S započalo v Minsku, kým pre Rauna Aaltonena a Tonyho Ambrosa dobrodružstvo začalo v Osle a Timo Mäkinen s Patrickom Vansonom vyrazili z Paríža. Klasické Mini si úspešne poradilo s každou z týchto ciest a všetkých šesť vozidiel sa tak v Reims mohlo zaradiť do 277-členného štartovného poľa. Už v prvej etape do mesta Saint-Claude vynikli dve autá, ktoré mali rely Monte 1964 definovať od štartu až po cieľ. Bo Ljungfeldt na Forde Falcon svojím časom obsadil prvú priečku rebríčka, no Paddy Hopkirk a jeho Mini Cooper S mu dýchali na chrbát.

Ďalší úsek pozostávala najmä z míľových rovných úsekov, no Hopkirk odmietol ponechať svojim rivalom na veľkých kolesách rozhodný náskok. Dňom zúčtovania sa stala známa Noc dlhých nožov, kedy auto značky Mini dostalo šancu naplno preukázať svoje kvality. „Toho roku bolo pomerne dosť snehu, preto sme absolvovali veľa rôznych skúšok a príprav,“ vysvetľuje Hopkirk. „Mini sa zvlášť darilo smerom dole svahom, pričom všetky testy prebiehali hore a dole kopcom, takže všetko, čo sme stratili cestou hore, sme podľa mňa dobehli pri zjazde.”

Neprekonateľná ovládateľnosť, správny výber pneumatík a Hopkirkove schopnosti za volantom aj na snehu, ktorý väčšie autá spomaľoval, spoločne priniesli výsledok a na 1607-metrovom (5270 stôp) kopci Col de Turini umožnili Hopkirkovi ujať sa vedenia. Rozhodovalo sa však až do poslednej chvíle, keďže Bo Ljungfeldtovi sa podľa očakávaní podarilo v poslednej etape v Monte Carle opäť zajazdiť najrýchlejší čas. Hopkirk však zo svojho Mini Cooperu S opäť raz dostal maximum a udržal si tak náskok až do víťazného cieľa. „Vtedy sa jazdilo trochu inak než dnes, keď neustále viete na čom ste. Čakalo ma posledné kolo a keď mi po ňom novinári oznámili, že som vyhral, som tomu skrátka nemohol uveriť. Prekvapilo to celý svet aj nás, čo bolo veľmi príjemné,“ spomína Hopkirk.

Nadvláda klasického modelu Mini na tratiach rely Monte Carlo pretrvala aj v nasledujúcich rokoch, keď Hopkirkovi fínski tímoví kolegovia Timo Mäkinen a Rauno Aaltonen britskej automobilke priniesli dve ďalšie celkové víťazstvá – a to v rokoch 1965 a 1967.

Pozrite si cestu za úspechom tohoto legendárneho autíčka aj v priloženej galérii.