Zobraziť galériu

Diaľnica D1
Zdroj: wikimedia

Myslenie niektorých jedincov mi zostáva záhadou. Dedične nechápeme patriotizmus.

Jedna vec je biť sa do hrudi za svoju vlasť, šíriť dobré meno za hranicami a fandiť slovenským športovcom na svetových fórach. Niečo úplne iné je nadávať na západ, na východ, na sever i na juh. Vadia nám cudzinci, vadíme si sami. Akoby Slovák vedel žiť len sám so sebou.

Máme to asi zabudované v génoch. Všetko čo prišlo z cudziny nám väčšinou chcelo ublížiť, alebo aspoň vládnuť. Naše malomeštiacke zmýšľanie však neuplatňujeme len na cudzincov, ale aj na krajanov. Problém je, že podľa vzhľadu sa od seba príliš neodlišujeme, a kým sa nerozprávame a nezačujeme nárečie, vlastne ani nevieme kto odkiaľ pochádza a kto sa kde narodil. Preto si pomáhame ŠPZ-tkami.

Lebo nie je nič jasnejšie ako skratky BA, BL, MI, KE, BB, ZA, MA, PP, PD, DS, KK a tak ďalej. Potichu si zanadávať na západniarov, „stredniarov“ a východniarov, keď nás jedni, druhí alebo tretí nebezpečne predbehnú je ešte v poriadku. Ale riešiť si svoje malé zakomplexované ego predbiehaním sa na diaľnici podľa hesla: čo sa tu predbiehaš ja som tu doma! to je už príliš aj na mňa.

V ostatných týždňoch som si počas testovania áut vyskúšal jazdu s rôznymi značkami v rôznych kútoch republiky. Keď som šoféroval auto so značkou MT na Záhorí, v okolí Bratislavy a na diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou všimol som si zopár tupcov, ktorých zmýšľanie je alebo na smiech, alebo na plač.

Predbieham „domáceho“ na aute s „cudzou“ poznávacou značkou. Domáci si to šinie ekonomickou stodvadsiatkou, zatiaľ čo ja idem stotridsať (reálna rýchlosť podľa gps, nie tachometer). V momente ako predbehnem domáceho, ten začne akcelerovať a prilepí sa na môj zadný blatník. Za kamiónom sa zaradím do pravého pruhu, domáci ma obehne a fičí ďalej. Lenže o niekoľko minút si povie, že mi už „ukázal kto je tu doma“ a aby mu auto nezožralo aj tenisky, spomalí na svoju pôvodnú rýchlosť. Ibaže testované auto so zapnutým tempomatom domáceho dobehlo a ešte aj predbehlo. Domáci svoj čin zopakoval a urobil by to ešte raz, keby sme nedorazili do Bratislavy. Poviete si, okej, jeden blb nič neznamená. Ibaže cestou z mesta sa udialo to isté s iným domácim.

Bratislavčania sú malomeštiacki? Možno, ale nielen oni. To isté sa mi stalo aj na strednom Slovensku s českou poznávacou značkou a na východnom Slovensku s bratislavskou značkou. Náhoda? Bodaj by!

Na našich cestách je výrazná prevaha pokojných a opatrných vodičov, ktorí tieto hlúpe spory neriešia, a keď ich predbehne „cudzinec“ idú ďalej. Lenže potom je tu relatívne malá banda zakomplexovaných bláznov, ktorých ego nedokáže prehryznúť, že ich niekto predbehol (a ešte horšie ak ich predbehol niekto s inou značkou). Tieto typy sa následne osočujú v diskusiách na internete, nadávajú a šíria medzi ľuďmi pocit, že Slovensko sa delí podľa kraja, či ŠPZ-tky.

Ak sa Slovensko nejako delí, tak podľa slušnosti a zdravého rozumu. Človek nemusí mať vyštudované zahraničné školy a IQ 150 aby sa vedel chovať priateľsky a aby neohrozoval premávku. A je úplne jedno odkiaľ pochádza. Podstatné je akým je človekom.

Zmena je vyhradená podľa vývoja aktuálnej dopravno-bezpečnostnej situácie.