Zobraziť galériu

Sir Vival

Ako si predstavovali budúcnosť automobilizmu v 50-tych rokoch? Takto. Sir Vival bol hit, ktorý zapadol prachom.

Walter C. Jerome z Worcesteru v americkom štáte Massachusetts bol celý život posadnutý myšlienkou stvoriť auto, ktoré by ochránilo človeka pred nebezpečenstvom nárazu. V 40-tych a 50-tych rokoch minulého storočia nebola bezpečnosť posádky najvyššou prioritou vo vývoji automobilov. Jeromeovi sa predsa podarilo skonštruovať auto svojich snov. Vo vtedajšej tlači bolo predstavené ako budúcnosť automobilizmu, či ako najbezpečnejšie auto na svete (čím aj v podstate bolo). Avšak namiesto hviezdnej kariéry nastúpilo po prvotnom ošiale rýchle zabudnutie.

Bezpečnosť – nebezpečnosť, s cenovkou viac než 10 000 vtedajších dolárov bol tento výkrik modernej techniky len výkrikom do prázdna. Veď synonymum luxusu Cadillac stál o polovicu menej... A navyše väčšina Američanov v tej dobe na bezpečnosť až tak nemyslela. Radšej dali prednosť niečomu krásnemu, veľkému, hlučnému a poriadne silnému, než aby si lámali hlavu nad tým, čo sa stane po náraze. Na bezpečnosť tak musela myslieť hŕstka konštruktérov podobných Walterovi. A je celkom možné, že sa z jeho výtvoru inšpirovali.

Sir Vival vznikol na predlohe automobilu Hudson sedan z roku 1948. Walter však Hudson kompletne „preoral“ a urobil z neho túto čudnú retro opachu. Opachu skrývajúcu niekoľko mimoriadnych bezpečnostných prvkov. Walterovým cieľom bolo zabezpečiť maximálnu ochranu posádky pri prednom náraze. V domnienke, že sa mu tým podarí minimalizovať vplyv nárazu na kabínu, autu amputoval motorový priestor, aby ho vzápätí spojil cez kĺb so zvyškom auta. Pre nedostatok miesta a pre snahu vytvoriť „deformačné zóny“ umiestnil sedadlo vodiča do stredu. Takto umiestnené sedadlo vodiča, ktoré bolo od posádky vzadu aj vyvýšené malo "ochrániť" šoféra pred otravovaním zo strany posádky.

Pre lepší výhľad a prehľad o dopravnej situácii zas v streche vyrezal otvor a nasadil na auto sklenenú „rozhľadňu,“ aby vodič videl ponad ostatné autá ďalej a mohol tak reagovať v predstihu (nepripomína vám to výhody SUV?). Keďže neexistoval stierač, ktorý by oblé sklo rozhľadne dokázal zotrieť, navrhol systém, vďaka ktorému sa rozhľadňa v intervaloch otáčala. Prostredníctvom dotyku so statickým stieračom zostávala stále čistá. Ak by sa vám zdalo, že za teplých dní muselo byť v rozhľadni poriadne teplo, Walter myslel aj na to. Preto vytvoril chladiaci tunel nad šoférovou hlavou, ktorý zabezpečoval prísun čerstvého vzduchu do kabíny.

Do spodnej časti auta, okolo celej karosérie umiestnil gumený nárazník, ktorý mal brániť poškodeniu auta pri nehodách v nižších rýchlostiach. V nárazníkoch bol vzduch, čo nám pripomína v súčasnosti vyvíjané vonkajšie airbagy... (tak trochu). V aute sa sériovo nachádzali bezpečnostné pásy, čím Sir Vival predbehol dobu o celú dekádu. V obave, že by si auto nemuseli všimnúť vodiči prichádzajúci k Sirovi Vivalovi z boku, umiestnil zadné svetlá po bokoch. Dvere auta boli „nárazu odolné.“ Mali bezpečnostné poistky, ktoré bránili otvoreniu počas nárazu.

Navyše vymyslel akéhosi predchodcu svetiel s „corner“ funkciou. Svetlá na aute sa síce nezapínali pri odbočovaní, no svietili tam, kam smerovala predná časť vozidla, zatiaľ čo v strede auta nad kabínou bolo umiestnené svetlo svietiace priamo pred kabínu.

Walter C. Jerome nebol schopný vyrábať viac ako 12 vozidiel ročne a pravda bola taká, že ich ani veľa nevyrobil. Jeho vynález upadol do zabudnutia, a síce dnes vyzerá trošku na smiech, v tom čase to bol doslova prielom. Walter predbehol svoju dobu a keby žil o dvadsať rokov neskôr o jeho mene by sme počuli určite viac.