Zobraziť galériu

Škoda Kodiaq TDI Top Selection
Zdroj: jh

Druhá generácia Škody Kodiaq s naftovým motorom, s automatom, s pohonom všetkých kolies a so sklonom k besnote...

Škoda Kodiaq druhej generácie je už celkom bežným zjavom na cestách v Bratislavskom kraji. A možno aj inde, neviem, nebol som. Aspoň nie s ním. Ono je to totiž tak. Volá sa to efekt GTA. Keď nejaké auto čerstvo osedláte, respektíve sa o ňom práve bavíte, vidíte ich všade kopy. A platí to aj pri Kodiaqoch. Akurát pri prvej generácii nejde o žiaden očný klam. Týchto áut je na slovenských cestách naozaj neúrekom. Lebo je to úspešný príbeh. Priestranné auto s dobrou ponukou motorov, výbav, techniky. Skrátka rodinný sen, služobák ako lusk. A čo nový Kodiaq? No ten je ešte väčší, ešte vybavenejší a ešte modernejší.

Ale má besnotu. Tento medveď hnedý sa potuluje popri obydliach, pozdĺž hlavných ťahov, na miestach kde sa ľudia združujú. A tam ich straší. Nie ani tak tých vonku. On totiž straší tých vnútri. Lebo iba oni vedia aký besný vlastne je. Zaslúži si zastreliť? Nie, nemyslím si. Zaslúži si liečbu. Posádky aj samého seba.

Cerí zuby, bije vás tlapami, trhá vám nervy na kusy, robí prudké pohyby, vrieska, správa sa nepredvídateľne. Nechcem s ním nič mať. Chcem vystúpiť. Chcem ho zhodiť z útesu. Za volantom skoro kričím. Lebo bol zase nepredvídateľný. Zas sa ma pokúsil tou svojou neviditeľnou tlapou zhodiť z cesty. Zasa urobil niečo, čo nemá logiku. A ešte aj vyzerá akoby chodil v opätkoch. Taký pomýlený medveď hnedý. Zmätený svetom, v ktorom sa ocitol.

Prvé dva dni spolužitia boli presne takéto. Okej, nie som z tých najpokojnejších. Čím som starší, tým častejšie a viac sa rozčúlim. Ale na psychiatra to ešte nie je. Možno občas na nejakú tabletku. Lenže čo má človek robiť, keď je ten svet naokolo taký na nas*atie? Celý deň mi niekto dupe po nervoch, potom sadnem do auta a ono v tom pokračuje.

Idem si po kľukatej okreske. Držím volant oboma rukami, idem pod plynom, skúšam čo auto zvládne. A auto mi presne v apexe dr*ne tlapou po volante mykne s volantom a namieri ma do protiidúceho auta. Alebo pri inej príležitosti do jarku. Nelogicky, nerozumne. Ešte aj kričí, že prevezmi riadenie! A ty si myslíš, že doteraz si šoféroval ty, ty jeden hnedý... Idem po rovine. Po diaľnici. Nuda. Oči však mám na ceste. No nemusím mykať volantom. Do kelu, veď idem po rovine. Mykať by som musel, keby si mal zlú geometriu, ty somár! Ale on: Prevezmite riadenie! A začne vrieskať.

Jazdím v tichu. Počúvam auto. Hodnotím hluk, drsnosť chodu. A odrazu bíp, búp a mykanica volantová...

A potom idem po meste. Píp. Idem po okreske. Píp. Prejdem cez križovatku. Píp. Prídem do mesta. Píp. Odídem z mesta. Píp. Som na diaľnici. Píp. Píp. Píp! Ale choď do píp!

Prichádzam k autu, plné ruky nákupu. Do kufra ho nedám. Ten je príliš veľký a je tam gumená podložka. Všetko by lietalo. Idem ku dverám. Auto vyňuchá kľúč. Otvorí oči, vycerí zuby, pohne ušami, zabliká smerovkami. V duchu: už si tu, neznášam ťa, sadaj a ničoho sa nechytaj!

Prídem, chytím kľučku a auto sa zamkne. Mykám kľučkou. Nič. Púšťam kľučku. Chytám kľučku. Vpredu, vzadu. Nadávam. Nepomáha. Odkladám nákup na strechu. Všade mokro. Vyhrabem kľúč. Odomknem ho a mám chuť mu zakrútiť krkom.

Idem v aute. Mobil vložím do priečinku na nabíjanie. Nestarám sa. Pozerám pred seba, očkom sledujem mapu. Tá mapa je fajn. Občas aj zápchu ukáže, občas len vzdialenosť, dĺžku času, ktorý strávim ešte za volantom, maximálnu povolenú rýchlosť. Píp. A potom odbočím, prejdem cez nerovnosť, pridám, spomalím, to je jedno. Ale už je tu. Oznam cez celú obrazovku. Mobil sa nenabíja. Vravím si, okej, je mi jedno. A zas po očku kontrolujem mapu. Nevidím. Lebo MOBIL SA NENABÍJA. A čo keď?

Oči z cesty, škúlim na displej a snažím sa ho na hrboľatej ceste trafiť. Na tretíkrát trafím. Prešiel som koľko? Sto metrov s očami na displeji? Koľko chodcov som ohrozil, koľko srniek prebehlo, koľko červených padlo? Neviem, snažím sa predsa trafiť zelené tlačidielko v strede vyvýšeného displeja! Nerušte, tu sme pri stláčaní dotykovej obrazovky! Píp. Búp. Prevezmite riadenie! Tyyyy....! Ale Kodiaq vie aj iné citoslovcia. Napríklad chrup, chríp, brb, bam. Záleží, či sa kolenom dotknete vŕzgajúceho stredového tunela, alebo zavadíte o smart touch-idlá, alebo len prechádzate cez väčšie diery a dostávate rany od kolies, či sa len vrtí karoséria a vržú vnútorné plasty. Kakofónia citosloviec. Od medveďa hnedého, aj odomňa.

Jazda s Kodiaqom II. je psychotest. Zvládnete prvé dva dni? Zastrelíte ho? Prežijete to?

Tretí deň. Naučil som sa v správnom poradí vypínať asistenčné systémy. Našiel som malú ikonku Autohold. Nechcem auto hold. Teplotu som už nastavil, smart dials ma viac nezaujímajú. Cez veľké diery chodím rozumnejšie. Už viem, že ich na tých vysokých úzkych kolesách jednoducho nemá rád. Citosloviec je o polovicu menej. Aj od medveďa, aj odomňa. Stále si myslí, že vie všetko lepšie ako ja.  Nezaujíma ho koľko som najazdil, ani to, či sa pozerám vpred, alebo nie. A to je jeho problém. Preto je pri zapnutom Lane Assist, či Travel Assist taký nervózny. A preto ma tak štve. Lebo ostatné týždne som trávil v autách, ktoré také nervózne neboli. Buď tieto nové asistenčné systémy nemali, boli pokazené, alebo ich mali napojené na infračervené sledovanie tváre a vychytané... Ale dobre. Zvykám si. Čoraz viac si všímam koľko sily a ako ochotne ten motor a prevodovka reagujú na moje povely.

Štvrtý deň. Stále neviem nájsť vypínanie systému štart-stop. Žiadna ikonka, nikde v menu. Musím pozrieť návod. Nemám čas. A tak mi Medveď hnedý pri pripájaní sa na hlavnú cestu zdochne zrovna v momente, keď stlačím plyn. To robí už štvrtý deň. Po zdochnutí si trochu zdriemne, zobudí sa a nervózne zreve a skočí po aute vpredu. Veľmi plynulé. Aj brzdy sú také. Jedovité. Ešte som si nezvykol. Ani na tú hnedú farbu laku, ani na úzke gumy a už vôbec nie na ten čudný nedorobený zadok. Kto ti toto urobil medveďko? Šiel si kam si nemal a strelili ťa do zadku? Alebo je to neliečený pásový opar? A tie opätky čo? Vyzujeme? Dáme riadne gumy? A čo tá imitácia kože vnútri. Tiež hnedá. Ale taká príliš hnedá, oranžová. Ešte som si nezvykol. Kole to oči.

Piaty deň. Ten medveď je na diéte. Už chápem prečo má také úzke gumy. 6,2 litra za 400 odjazdených km v kombinovanom cykle s cholerickým vodičom za volantom. Neuveriteľné. Veľké tlsté medveďovité, hnedé, zubaté, veľkozadkové a také rýchle. Na strom nevylezie, ale predbehne čokoľvek (čo ide pomalšie), na diaľnici je v pohode, v tichu a pružne zrýchľuje aj pri rýchlosti približne 800 eur/h... Sila.

Šiesty deň. Piati v aute. Vzadu detský bicykel. Ešte jeden by sa zmestil. Alebo rovno celý medveď hnedý. Skutočný. Aj dvaja. Ten kufor je absurdne veľký. Vzadu pohodlie, vzdušná kabína. Dobre sa mi sedí. Dobre vidím. Aj pri parkovaní. Kamery síce majú rozlíšenie VGA, ale chápem, vidím. Dobre je. Ticho je. Už ani toľko nepípa. Lebo všetko vypnem. Aj štart-stop som už našiel. Dá sa umiestniť na displej do zrýchlenej ponuky. Treba. Aj asistentov. Všetko to vypnite a aj keď ste za to platili, nepoužívajte to, lebo vás porazí. Časom.

Páči sa mi zvuk motora. Ten počuť, ale neruší, iba vieš, že ide a či sa mu to páči, či nie. Prevodovka ho nepodtáča – otáčkami možno áno, ale zvukom a vibráciami vôbec. Aj to počuť. Teda nepočuť. Doteraz ten motor nebolo počuť. Pomedzi to pípanie. A tie jeho reakcie. V dobe elektrickej nemôže inak, musí reagovať hneď. Len si pomyslím a už ide. Presne viem odhadnúť kedy preradí, kedy potiahne, kedy nie. Tie svižnejšie rozbehy z miesta sú stále kostrbaté, ale keď vypnete štart-stop, je to úplne v pohode. Chcelo by to reálne tlačidlá na vypínanie všetkých týchto inteli-eko neduhov. Aby ste do nich mohli aj poriadne džubnúť prstom, nech vedia.

Bez štart-stopu je to o poznanie lepšie, ale slabiny DSG radenia pri rozbehoch skrátka cítiť. No zvyknete si, rovnako ako si zvyknete vypínať pípačov.

Prechádzam cez horský priesmyk. Skvelé. Dokonca zábavné. 4x4 funguje. Auto drží nadmieru. Aj ten imitovaný samosvor funguje. Výborné. Náklony viem limitovať nastavením adaptívneho podvozku, no v tvrdom nastavení je tak tvrdý, že na naše cesty e-e. Spolujazdec sa tvári, že sa pri ďalšej zákrute pogrcia. Nič. Spomaľujem. Ale fajn. A spotreba? 6,2. To je nakreslená, alebo je to naozaj?

Smart dials. To je sranda. Myslel som si, že ich nevyužijem, ale dá sa cez ne ovládať kopa vecí. Zvuk, vyhrievanie sedadiel, ventilácia, je to šikovné, intuitívne. Automobilový Oscar ide do Boleslavi. Šikovný vynález.

Tie oranžovo-hnedé sedadlá. A viete čo, nevyzerajú až tak zle. Možnože príliš kričia, že to nie je skutočná kožka, ale no a čo. Je to predsa eko, tak nech.

Tie svetlá. Majú lepšie reakcie ako BMW a dvakrát lepšie ako Mercedes. Ide mi o Matrixy. Akonáhle sa niekde v diaľke objaví protiidúce auto, už ho vytmaví. Nečaká, kým ten neborák s halogénkami oslepne. Automobilky sa predbiehajú v tom, ktorá vyreže presnejší štvorec a koľko štvorcov dokáže vyrezať. Ale ja dávam cenu za najlepšie diaľkové svetlá Kodiaqovi. Za to ako rýchlo dokáže tie prispôsobiť a neoslňovať protiidúce autá. A svetlá idú bomby. Aj stretávačky sú slušné ale diaľkové majú riadnu silu. Medveď hnedý je tolerantný. Medvede od Mercedesu sa môžu ísť hanbiť do kúta.

Test som začínal s tým, že sa budem vysmievať celý týždeň autu za to že mu vrže stredový tunel. Lebo tak sa vraví po internetoch.

No pravda je taká, že za 600 km jazdy som sa oň ani raz neoprel tak, aby zavŕzgal. Reálne to chce hodne sily a musíte tak urobiť naschvál. Alebo musíte mať stehno ako kobyla, aby sa pod tou váhou niečo pohlo. A vŕzganie plastov pri prejazde väčších nerovností? Jasné, je to tam. Okolo stĺpikov. No pointa je, že ak nechceš, aby ti takéto priestranné samonosné oné vrzotalo, nekupuj si presklenú strechu... Ty truľo. Ale keď ti to nevadí a rád sa za jazdy pozeráš na obláčiky, sadni si dozadu a pozeraj von oknom. Túto posadnutosť presklenou strechou nepochopím nikdy.

Asistentov je veľa a robia neplechu. Viac ako v iných vozidlách koncernu. Konkuruje azda len Superb. Škoda ich skrátka nastavila tak, aby vodiči boli v bezpečí. Čert záleží na ich mentálnom rozpoložení. Nepáči? Nekupuj, alebo skrátka vypínaj. Len načo som to kupoval, keď to potom vypnem? Ale dajme to do súvislostí. Prakticky žiadny výrobca z mainstreamu sa s novými asistentmi nevysporiadal dobre. Väčšina úplne nedostatočne. Ešte aj tie infrared kamerky, ktoré by mali pomôcť, sú skôr len ďalším nástrojom ako buzerovať vodiča. Jedinou záchranou sú tlačidlá, ktoré vám umožnia naraz vypnúť viacero asistentov. To sú výrobcovia, ktorí vedia, že tie asistenčné systémy sú šrot a ľudí hnevajú. Ale to je iný príbeh. Podstata je, že veľká časť vodičov je nezodpovedná a toto je trest. Aj pre tých zodpovednejších.

Ku koncu testu som bol s Kodiaqom spokojný a mentálne vyrovnaný. Zmenil som svoje očakávania, upravil som jazdný štýl. Do frasa, keby ma tak nehneval, bolo by to také fajn auto... 

Front assist principiálne nevypnem, aj keď ma celý čas hneval a v úzkych uličkách bol rovnako otravný, až nepríjemný ako ostatní asistenti. Naučil som sa, že tam skrátka treba jazdiť pomalšie, aby softvér a hardvér stíhali. Aj tak som ale pri každej jazde uličkami, kde autá stoja pohodené na cestách a vy okolo nich kľučkujete, neustále tŕpol, či mi to auto nezapíska, či nešľahne brzdy. Pri všetkej opatrnosti to skrátka niekedy urobilo. A to jeho pískanie je veľmi hlasné v porovnaní s inými. Nepríjemné. Lebo áno, v uličkách majú problém aj ostatní a treba opatrnejšie, než skúsený vodič potrebuje, ale toto pískanie si môže Škoda patentovať ako prebúdzač mŕtvych. Zalieha z neho v ušiach. 

Nemyslel som si, že ako „autotestovač“ budem niekedy hodnotiť intenzitu a hlasitosť pípania, ale tam sme sa dnes dopracovali.

S Kodiaqom sa dá žiť. Treba jazdiť opatrnejšie, rozumnejšie a vypínať minimálne upozornenie na rýchlosť a jazdu v pruhoch. Zároveň sa neoplatí zapínať adaptívny tempomat a s ním spojené funkcie. Jednoducho to nefunguje a ak nemáte v rukách prirodzený tras, auto vám bude neustále pískať a dupať na brzdy. To sa naozaj nedá vydržať.

Všetky tieto vnemy zakrývajú to podstatné. To auto je vydarené – po konštrukčnej stránke. Má svoje slabiny – spomenul som ich. No najmä je to vydarené SUV s mimoriadnym motorom. Iný by som od koncernu ani nechcel. Najsilnejšie TDI je úplný fenomén. Netuším akú má životnosť, ako spracúva emisie, ale užívateľsky som ešte nemal dvojlitrový turbodiesel, ktorý by pracoval lepšie. A ak áno, bolo to v aute s meničovým automatom.

Kodiaq skvelo jazdí (komfort bude lepší na lepších kolesách, ale aj s tým som sa naučil fungovať), chráni vás i vašu rodinu, odvezie všetko, dobre reprezentuje a síce minulá generácia vyzerala  subjektívne lepšie, ani to až tak nevadí. Mnohé mu odpustíte. Ja mu to ale neodpustím, lebo nemusím. Nemusím sa s ním vysporiadať, nemám ho doma. Po týždni som ho vrátil a uľavilo sa mi. Ak mám teda hodnotiť subjektívne, má odo mňa 3 body z 10. Jeden za motor, druhý za priestor, tretí za svetlá. A mínusy za to, že iní to vedia lepšie. 

Ak do toho vlejem trochu objektivity aj s uvedomením, že ľudia sú ochotní vypínať systémy, ktoré autá majú, aj keď za ne zaplatili (lebo čo majú robiť, keď potrebujú nové autá?), má 6 z 10. Body idú dole za infotainment (horšie rozlíšenie kamier, oznamy, ktoré zostanú na obrazovke, až kým ich nezrušíte, menej schopné bezdrôtové nabíjanie – horší povrch, ktorý horšie drží mobil na mieste) a za asistentov, ktorí robia viac škody ako úžitku a za spracovanie v kabíne, ktoré v tejto cenovej relácii mohlo byť lepšie. Kodiaq boduje predovšetkým v priestore, v množstve výbavy, ktorú ponuka, v odhlučnení i v športovosti jazdy. Boduje za silný dvojlitrový motor a výborné Matrixy, ktorých reakcie viete upravovať (v prospech iných účastníkov cestnej premávky).