Zobraziť galériu

BMW M3 Competition RWD
Zdroj: Ján Hargaš

BMW M3 Competition v testovanej špecifikácii púta pohľady ako máloktoré auto.

Pokiaľ vám tento extrovert príde krásny, upozorňujem vás: Srdce vám musí biť v správnom tempe a na účte musíte mať dostatočnú rezervu na mastné pokuty. Alebo mať veľkú garáž a permanentku na okruh. Jedno, druhé, tretie, či štvrté, no ideálne všetko dokopy. Auto, ktoré žiada veľa.

Nejde pritom len o peniaze, i keď aj tie zhltne ako kraken výletnú loď. Žiada si veľa, no ešte viac ponúka.

Len si to upresnime. M3 s automatickou prevodovkou, s pohonom výhradne zadných kolies a s výkonom 510 koní i s krútiacim momentom 650 Nm. To všetko z radového šesťvalca s objemom 3,0 litra. Fenomenálny motor, o tom nemusíme diskutovať. A fenomenálne auto. Videl som testy dynamiky, v ktorej tejto špecifikácii M3 stačia konkurenti len preto, lebo majú lepšie štarty (pohon 4x4). A konkurentom bolo napríklad nové Audi RS6 s výkonom 600 koní (i keď to nie je konkurent v rovnakom segmente). Nepochybne bude na štarte lepšie aj pripravované plug-in hybridné AMG odvodené od Triedy C. Lenže opäť pôjde o auto s pohonom oboch náprav, navyše s elektrickým dopingom.

Stredná prémiová trieda sa láme v prospech elektromobilov, a tak tu aktuálne máme vlastne len dve autá. Písať o tom, že „len“ mi príde absurdné, no naozaj ich mohlo byť viac. M3 proti Giulii QV. Alfa je skvelá, M3 je skvelá. Povedať si, že Alfa je skvelá, no Bavor je Bavor, tak to je strašné klišé a je to vetička, ktorú opakujú asi všetci. Za mňa tento súboj nemá víťaza bez ohľadu na to, ktoré auto je lepšie na rovinke a ktoré v zákrutách. Je to jedno. Lebo v skutočnosti ani jedno z týchto áut nie je o vrcholných časoch na okruhoch. Obe sú o jazdeckej zábave, aká tu azda nikdy nebola. Minimálne za ostatných, dovolím si tvrdiť, päť rokov. Hej, uznávam, päť rokov nie je večnosť, ale v automobilovom svete je to veľmi veľa.

M3 a ani Giulia nie sú psycho. Sú neuveriteľnou zábavou v neuveriteľných rýchlostiach. No vlastne obe sú primárne v móde "for dumbs" a nezmení to ani vypnutie kontroly trakcie.

S touto M3 som jazdil na okruhu i na cestách. Na okruhu išlo o rýchlosť a o čistú stopu. Fenomenálne.

Na ceste... Na ceste nešlo o nič. Azda o snahu vydesiť posádku, okolie, samého seba. Vliať si adrenalín, zbystriť pozornosť, trúfnuť si. Trúfnuť si aj spomaliť.

A vážení to je peklo.

10 morových rán v jednom aute.

To auto trpí, vy trpíte. Prečo? Lebo veziete deti do školy, do škôlky, manželku do práce, vy idete z práce, do obchodu, po diaľnici, po okreske, po meste. Všade kopa áut, radarov, policajtov, samovrahov na prechodoch, spomaľovačov, výmoľov, nerovností, hrubozrnných asfaltov. To je utrpenie.

Tak ako všetky aktuálne modely M, obzvlášť M3 nie je daily car. Môže byť, ak veľmi chcete, a ste ochotní znášať utrpenie a dodávať ho aj vlastnému autu, no aj jazda v trabante je väčší zážitok. Aspoň si v tej kolóne miešate vlastný výfukový fet, takže všetko vyzerá trošku inak, miestami možno aj lepšie.

Tu nie, tu sedíte na výborne tvarovaných sedačkách vo výborne odhlučnenej kabíne, ktorá vám dá ako modernému občanovi úplne všetko čo kabína auta môže človeku dať (#kabinacloveku). Motor s aktívnou klapkou brboce, kolesá hučia a podvozok bolí. Diery na ceste vám hrajú na chrbtici ako mačka na klavíri. Pol hodina v tomto pekle a človek je ohučaný, znudený, deprimovaný, frustrovaný a unavený. Rovnako to má aj auto. Toto spoločné utrpenie je jediné, čo vás spája a čo vám bráni vystúpiť, hodiť kľúče do vysokej trávy a ísť ďalej pešo.

Je to presne taký istý autentický otrasný zážitok ako pri veteránoch. Keby tou jazdou trpel len človek, tak je to ako pri bežnom športovom aute, lenže tu úplne jasne a zreteľne trpí aj to zelené auto.

No a potom príde kúsok voľnej plochy. Napríklad niečo veľkosti diaľničného úseku medzi Trnavou a Trenčínom. Dupnete na plyn, auto pri zrýchlení z 90 na hocičo uvoľní toľkú silu, že vás torquesteer v momente skúsi hodiť do betónovej deliacej zábrany v strede diaľnice a potom... No a potom ste už v Trenčíne. Zaparkujete na odpočívadle, vystúpite, ľahnete si na zem s rukami nad hlavou a zopár minút počkáte, kým sa dovalí húkajúca a blikajúca eskadra policajného zboru aj s vrtulníkom spolu s fejsbúkovými hejtermifanúšikmi policajtov, ktorí si už ostria britvy a pletú povrazy, aby vás veď viete čo na najbližšom kandelábri. To je všetko. Tam sa príbeh končí. Klapka, urna, tma, titulky.

A teraz čo? Budem riešiť, že táto farba je tak okatá a viditeľná, že aj keď som ju na začiatku testu miloval, na konci ju nenávidím, lebo každý jeden pakôň z hornej-dolnej s čmudivým čipnutým BMW 320d z prelomu tisícročí vás stoj-čo-stoj dobehne, zíza do kabíny ako mechom praštený, a potom sa vás pokúsi vyhecovať aspoň k streľbe výfukom, ak nie k pokusu o zápis do análov Polície SR? Že si v tom aute pripadám strašne staro? Že ma proste nebaví sebe a priľahlému vesmíru dokazovať, čo dokáže to auto a čo s ním dokážem ja? Alebo mám riešiť priestor v druhom rade, nakladaciu hranu kufra, ktorá spôsobuje, že kočík tam vtláčam s veľkou námahou? Alebo že diaľkové svetlá majú takú silu, že ich nevyhnutne vidieť z vesmíru? Alebo tú oranžovú kožu, ktorá je fenomenálna a zároveň zasa svieti ako lampáš v noci? Alebo mám merať spotrebu a pružné zrýchlenie, lebo iba preto ste sem prišli? Na*rať. Čo vlastne definuje pojem pružné zrýchlenie? Odkiaľ pokiaľ ho mám merať? Toto je auto, pri ktorom nie je ani zrýchlenie zo 60 na 160 relevantný údaj. Možno tak z 0 na 300, akurát pochybujem, že to obmedzovač dovolí...

Do frasa ja to auto fakt milujem. A zároveň ho strašne neznášam, lebo aj keď je to praktický sedan s priestrannou praktickou kabínou, prakticky nikto so mnou nechce jazdiť. Aj synom príde do dvoch sekúnd zle a to stlačím plyn len na polovicu, len na jednom výjazde, na jednej križovatke pohnem volantom a hen ho. No a čo mi polovička porozpráva, keď s tým jazdím aspoň na 10% schopností auta... To sa sem naozaj nehodí... No obvykle som rád, že nevystúpi za jazdy.

A pritom to vôbec nie je také desivé. To je to najrozporuplnejšie. Nemám pocit, že ma to auto chce zabiť. Ani mňa a ani tri generácie mojich predkov a potomkov ako mnohí konkurenti. Je pekelne zábavné. Nie, je virtuálne zábavné. Nič okrem smrti a smrti mnohých ďalších vám v tomto aute nehrozí. Takže pohodka.

Je to auto predvídateľné, presne viete, na ktorej ceste ste, na ktorom povrchu ste, presne viete, kedy to prepísknete, presne viete, kedy pooráte priľahlé polia, lúky cesty a aj v danom okamihu presne viete, kedy váš príbeh končí. Nie je na tom nič neočakávané. To všetko sa deje v priamom prepojení človeka a stroja. Všetko je predvídateľné, predvídateľne rýchle a predvídateľne strašné. Je ako jedna veľká otvorená kniha. Nekonečný príbeh prešmykovania kolies, jazdy bokom, šmykov, revu, klapiek a to všetko pri obdivuhodnej ľahkosti na volante. S neuveriteľným utrpením/unudením v obyčajnom rytme obyčajného nevirtuálneho sveta ako takým nechceným bonusom.

Je super, ale kúpil by som si ho jedine v prípade, že mám v garáži naftovú Sedmičku, prípadne naftovú X5-ťku a toto mám len na piatok, či na sobotu, či na kedy. A ozaj, pokojne s manuálnou prevodovkou, nech je to utrpenie v meste úplne dokonalé. Skrátka chcem ho len keď pôjdem sám, keď pôjdem na okruh. Keď už budem mať všetkého dosť a... veď viete čo.

Čo ďalej? Stále čakáte na nejaké čísla? Vy ste sem neprišli pre básničky o jednom zelenom Belzebubovi? Nie? Tak ste asi prišli zle. Nič nebude! Aspoň nie tu. A práve som pomyselne odhodil mikrofón a odišiel. Zbohom.