15.10.2015

TEST: Hyundai i40 kombi 1,7 CRDi s novým automatom – hor sa na služobku!

Hyundai i40 dostal facelift. Ten okrem zovňajšku upravil aj techniku. Nová je automatická prevodovka.

Hyundai i40 kombi patrí k pomerne populárnym vozidlám na našich cestách. Obľubujú ho najmä firemní zákazníci, no vie si získať srdce aj súkromnej osoby. V triede Passatu, či Superba to má ale veľmi ťažké. Konkurovať dokáže okrem bohatej doplnkovej výbavy aj zaujímavým vzhľadom a vhodným priestorom. I keď by som rád napísal, že vie byť výrazne lacnejší než spomínaný konkurenti, nie je to úplne pravda, najmä ak porovnávame testovanú i40-tku s konkurenciou. Ich ceny síce hravo podlezie, avšak už nie s takou vervou ako menej vybavený model. Stále si však dokážete vyskladať i40 v plnej výbave v priemere o 3 až 4 tisíc eur lacnejšie než nemeckých konkurentov s porovnateľnými prvkami.

Model, ktorý sme testovali bol totiž (ako inak) v plnej výbave Premium za príplatkových 6000 eur, navyše mal automatickú dvojspojkovú prevodovku DCT, ktorá je pre Hyundai i40 novinkou. Keďže sme len nedávno priniesli podrobný test faceliftovaného sedanu i40 (s manuálom no v tej istej výbave) budem stručnejší než zvyčajne.

Čo sa zmenilo?

Okrem spomínanej prevodovky samozrejme dizajn. Zmenila sa grafika predných i zadných svetlometov a zmenila sa predná maska. Automobilka upravila gril a pridala chrómované prvky. Svetlomety majú bodové LEDky zvrchu, vzadu zas pribudli LED pásy v tvare písmen Cc. Grafika nápadne pripomína modely značky Peugeot, avšak zmena sa cení a snaha tiež. Výraz modelu sa jednoznačne zmenil, závisí od zákazníka, či sa mu zmena páči. Podľa mňa vyzerá kombi lepšie než sedan s nápadnou podobnosťou s modelom Elantra.

Interiér

Ten sa nesie v znamení kože a draho pôsobiacich lištičiek s nenápadnou radiacou pákou, koženým volantom a výrazným vzhľadom stredového panelu a veľkým displejom infotainmentu. Celkovo možno palubnú dosku označiť za vyváženú, poteší skutočnosť, že sa Hyundai posnažil ukryť čo najviac tlačidiel a „vonku“ nechal iba tie najpodstatnejšie.

Kožené sedadlá vo výbave Prémium potešia vyhrievaním ale aj chladením (predné), ktoré najmä v horúčavách umožňuje nepotiť sa. Fúkanie do chrbta sa pritom dá nastaviť na veľmi mierne, a tak nemusíte cítiť priamo chlad na chrbte (čo nie je dobré), iba čo sa koža neprehreje a teplota sedadla zostáva na prijateľnej úrovni.

Posed za volantom je tým z lepších, avšak na nemeckú konkurenciu ako Insignia, či Passat sa ešte nedotiahol. Lakťová opierka vo dverách by mohla byť štandardne vyššie, rovnako i opierka stredová by mohla byť lepšie nastaviteľná. K lepšiemu posedu by prispelo aj viac smerov nastavovania sedadla vodiča. Sedadlám nechýba krížová opierka, no dá sa nastavovať iba v dvoch smeroch (viac tlačiť/menej tlačiť) a nedá sa nastaviť vyššie či nižšie. Napriek tomu vie byť posed za volantom pohodlný a prijateľný aj na dlhšie cesty bez bolesti chrbta.

Volant je veľmi príjemný a dobre sa drží, ovládacie prvky sú dobre rozmiestnené. To isté platí aj o infotainmente a navigácii. Adresa sa zadáva bez problémov a navigácia netrpí systémovými chybami. Je presná a pomerne rýchla.

Priestoru na zadných sedadlách je pomenej, no stále dosť. Iste, Superb dobehne len málokto, i40-tka sa môže porovnávať s Passatom, či Insigniou (v tomto smere). V prípade umiestnenia vodiča (190+ cm) a pasažiera (190+ cm) za seba, môžu mať obaja pohodlie aj na dlhú trasu, avšak priestorová rezerva bude minimálna. To neoceníte najmä v prípade sedenia vzadu a pri prudšom brzdení. Opäť platí, že tvrdý plast zo zadu predného sedadla je fajn pri deťoch, ale vyšší pasažieri sa nepotešia.

Priestoru nad hlavou veľa niet, v sedane je ho ešte menej. Vedľa seba sa pohodlne usadia dvaja pasažieri, traja sa budú tlačiť. Tri detské sedačky vedľa seba napcháte iba s veľkým odhodlaním, záleží na ich parametroch. Skôr treba rátať s dvoma...

Kufor je silná stránka auta. Vďaka koľajničkám a možnosti rozdeliť ho, dokážete priestor využiť racionálne a menší nákup v kufri nemusí lietať hore-dolu. 553 litrov je dosť, využiť ich nie je ťažké, kufor je rovnomerný, no strecha sa zvažuje prudšie, takže využiteľnosť litrov v hornej časti priestoru je obmedzená. Osobne považujem automatické otváranie/zatváranie veka kufra za nevýhodu. Nielenže to dlhšie trvá, ešte aj v prípade naloženia „po strop“ sa kufor odmietne zavrieť, ak mu niečo stojí v ceste. Z dôvodu bezpečnosti... Tak či onak ho potom treba presviedčať silou...

Motor, prevodovka, spotreba a samotná jazda

Ak si človek vyberá kombi strednej triedy, ako prvé porovnáva cenníky. Ak sa zameriate čisto na cenu, takmer niet lepšej voľby než i40 kombi. Avšak také veci sa nedejú a potenciálny zákazník si okrem ponúkanej výbavy všimne (dúfame) aj ponuky motorizácií.

Ako to už býva, menšia ponuka je síce prehľadnejšia, no zákazník je radšej keď si nad výberom môže lámať hlavu a ešte radšej je, keď si myslí, že si vybral podľa seba.

Hyundai i40 má skutočne jednoduchú ponuku a to ako výbav a doplnkov tak i motorov. Vybrať si môžete alebo 1,7 litrový naftový agregát, prípadne 2,0 litrový priamovstrekový atmosférický benzínový motor. I keď sa viera v naftu v súčasnosti otriasa v základoch aj v zadymenej Európe, po sympatickom dvojlitrovom štvorvalci siahne málokto. Papierová spotreba je pre zákazníka priveľmi lákavá. Reálne ale 1,7 litrový naftový agregát nie je až tak úsporný ako by sa mohlo zdať.

Pri porovnávaní s inými značkami vyvstáva otázka, prečo je naftový motor iba s objemom 1,7 litra. Namiesto zdĺhavého vymenúvania pre a proti musím poznamenať, že agregát má dostatočný výkon na dané vozidlo a vie ho nielenže rýchlo rozhýbať ale nemá problém udržiavať vysoké rýchlosti. Dokonca ani predbiehanie s naloženým autom nie je problém. I tak ale platí, že i40 ponúka iba „bežný“ nafťák. Výkonnejšie dvojlitre, najmä vrcholné verzie s výkonom od 125 kW (170 k) vyššie sú mimo dosah i40-tky. Nehovoriac o bi-turbo výkonnostných supermanoch od VW, či o prémiovkách s ich šesťvalcami (ale to je už iná rozprávka). Napriek tomu motor v ničom nestráca a jeho moderná verzia ponúka ako vysoký krútiaci moment 340 Nm, tak i dobrú odozvu, dostatok sily vo vyšších rýchlostiach a širšie využiteľné spektrum otáčok. K lepšiemu pocitu mu výrazne dopomáha automatická prevodovka.

Ako som naznačil na začiatku, Hyundai i40 chce byť manažérskym kombi. Práve pre auto na služobné cesty je žiaduca automatická prevodovka. Tu však nastala veľká zmena. Z klasického šesťstupňového automatu sa vykľul sedemstupňový automat DCT – teda dvojspojka.

Hyundai sa na moje prekvapenie popasoval s kombináciou naftového motora s dvojspojkovou prevodovkou dobre a prevodovku (vlastnej výroby) nastavil vhodne. Dokonca som prvé stovky kilometrov pochyboval, či mám dvojspojku alebo modernú automatickú prevodovku.

Až väčší kilometrový nájazd odhalil, že predsa ide o dvojspojkovú prevodovku, avšak rozdiely sú skutočne malé. Automat sa snaží radiť pomaly a rozvážne. Pri prudšej akcelerácii naplno využíva svoje danosti a aj v tom prípade je radenie hladké. Síce po čase (tak ako ja) nájdete miestečká, kde DCT-čko zapochybuje, ich výskyt je menší než napríklad pri konkurenčnom Mondeu s DCT, ba dokonca tromfne aj obľúbené DSG v Superbe a Passate – najmä pri porovnávaní spojenia so slabšími naftovými motorizáciami. Prevodovka sa nesnaží motor podtáčať, zbytočne nezmätkuje, a síce nemá najrýchlejšie reakcie, jej chovanie presne pasuje ku charakteru automobilu. Zároveň platí, že vás nenechá v štychu a rýchlo pochopí, ak potrebujete dynamiku.

Ako som písal: motor má adekvátny výkon na dlhé cesty. V spolupráci s automatom je cestovanie veľmi komfortné. Nestrácalo dych ani v diaľničných stúpaniach a hluk udržalo na dobrej úrovni. Odhlučnenie patrí k silným stránkam auta. To ide ruka v ruke s aerodynamickými tvarmi karosérie. Ani pri vysokých rýchlostiach nič nepíska a dieťa/deti v aute pokojne spí/spia.

Priemerná spotreba počas testu sa ustálila na 6,7 litra na 100 km. Jazdil som prevažne po diaľnici s priemernou rýchlosťou vyše 120 km/h. To v preklade značí, že som nekompromisne tlačil auto k tachometrovej 140-tke. Avšak kolóny, opravy a zápchy počas letných dní znižovali priemer, no tiež spotrebu. Na diaľnici pri zákonnom maxime si vie motor pýtať v priemere niečo tesne nad 7 litrov v závislosti od podmienok, čo nie je až tak veľa, ale ani práve málo. V prípade pohodlnej jazdy mimo mesta sa aj s plným vozidlom viete dostať pod 6 litrov v priemere. O pár deci... Mesto znamenalo cca 7,6 litra na 100 km.

Jazdné vlastnosti auta patria k priemeru. Automobil nemá športový fíling. Vie však veľmi dobre držať stopu a nevyvedie ho z miery ani priečna nerovnosť. Komunikácia riadenia s vodičom nie je veľká. Podvozok je zameraný niekam do stredu ponuky, nie je ani priveľmi tvrdý, ale auto ani vyslovene nepláva. Jemné nerovnosti filtruje dobre, horšie je to na väčších dierach. Automobil má tuhú konštrukciu, pri ostrejšej jazde a cez nerovnosti nepočuť vŕzganie, občas zavŕzga dáky plast pod tlakom ruky, či kolena.

Technické vymoženosti

Za spomenutie stoja dobre fungujúce bi-xenónové svetlomety, ktoré reflektujú anglický výraz pre diaľkové svetlá – high beam. Auto naozaj vysvecuje do neba a blikanie od protiidúcich vodičov v prípade zabudnutia na diaľkové svetlá je prinajmenšom tak intenzívne ako samotné svetlá. Hyundai sa podľa mňa vôbec netrápil s tým viac osvetľovať pravú stranu vozovky a hlavne MENEJ priestor vľavo šikmo vpred... Vidieť to pri jazde lesom.

Výhrady mám k asistentom, vrátane toho parkovacieho, asistenta stráženia jazdných pruhov a mŕtveho uhla. Tak ako Kia aj Hyundai je v prípade prítomnosti rôznych senzorov veľmi upípané vozidlo. Pípa hlasno a aj vtedy, keď nemusí a rýchlo to omrzí. Každopádne asistenti fungujú, len by nemuseli byť takí ustráchaní. Mohli by napríklad vibrovať do volantu ako to robia viacerí Nemci.

Nepáči sa mi ani pípanie v prípade, keď vypnem motor a otvorím dvere vodiča. Prečo to auto pípa? Síce pípa menej nahlas než Kie, ale aj tak pípa. Určite to má nejaký dôvod, no mne to vadí. Skrátka, ďalšie upípané kuriatko na palube.

Záver

Hyundaiu i40 kombi mám čo vytknúť. Ako prvé spomeniem absenciu silnejšieho naftového agregátu, ktorý by mohol viac vyrovnať misky váh v porovnaní s nemeckými konkurentmi. Tiež by som očakával, že k 2,0 GDI pribudne nový 1,6 T-GDI, avšak ten príde asi až s novou i40-tkou. Vytknúť tiež môžem síce dobrú, ale nie úplne dotiahnutú ergonómiu, ktorú korunuje horší výhľad z auta šikmo vpred a tiež pocit (vyššieho vodiča), že sedí akosi privysoko v nízkom aute. Nepáči sa mi ani upípanosť auta a asistentov.

Naopak, pochváliť môžem jednoduchú ponuku, nižšie ceny, slušnú priestrannosť kabíny i kufra s nevšedným vonkajším vzhľadom (rozhodne nepatrí k sídliskovej šedi). Príjemne ma prekvapil aj nový automat a ani cenníkovými majstrami zavrhnutý 1,7 CRDi nepovažujem za slabý, či nehodný daného auta. Svoj účel plní, je tichý, silný a úsporný. Pozitívom je aj veľká 70 litrová nádrž.

Celkovo je pre mňa i40 priemerné a príjemné auto, ktoré nie je akciovo lacné ako by sa mohlo zdať, no za menej peňazí poskytne všetko, čo aj náročnejší zákazník vyžaduje. Chýba však možnosť kombinovať rôzne doplnkové prvky a tiež možnosť vyskladať si presne to, po čom túžite.  

Technické údaje

Model: Hyundai i40 combi 1,7 CRDi Premium
Počet valcov: 4
Zdvihový objem motora (cm3): 1685
Prevodovka: 7-stupňová automatická DCT
Poháňaná náprava predná
Výkon (kW/ot.):  104/4000
Krútiaci moment (Nm/ot.): 340/1750-2500
Maximálna rýchlosť (km/h): 203
Zrýchlenie 0 – 100 km/h (s): 10,3
Spotreba mesto/mimo mesta/kombinovaná (l/100 km): 5,7/4,5/4,9
Dĺžka/šírka/výška (mm): 4775/1815/1470
Rázvor náprav (mm): 2770
Objem batožinového priestoru (l): 553
Objem palivovej nádrže (l): 70
Pohotovostná hmotnosť (kg): 1692
Užitočná hmotnosť (kg): 446
Rozmer pneumatík: 225/45 R18
   
Základná cenníková cena modelu: 23 990 €
Základná cena verzie: 29 990 €
jh

Komentáre k článku