Zobraziť galériu

Opel Meriva 1,6 CDTi
Zdroj: Ján Hargaš

Tentokrát sme do testu získali novú Merivu, s novým naftovým motorom. Sedí jej lepšie ako Astre.

Novú Merivu sme už testovali. Porovnávali sme ju so staršou verziou a test sme zverili do rúk odborníčky na slovo vzatej. Našej kolegyni, ktorá má auto už niekoľko rokov v garáži.

Teraz test zostáva v našich chlapských rukách, vzhľadom na to, že kolegyňa Andrea už väčšiu časť noviniek spomenula, budem stručný a viac sa pozriem na zúbok motoru a spolužitiu s Merivou.

Nedalo mi to, keď som auto prebral, zastavil som sa pri kolegyni s jednoduchou, možno až príliš jednoduchou otázkou: čo je vlastne na takomto aute dobré, respektíve v čom je lepšie než klasický hatchback?

Nemohol som si pomôcť. Skrine podľa mňa patria do izieb a nie na cesty, hlavne ak máme právo vybrať si šikovné a pekné hatchbacky, či priestranné kombi. Tak aký zmysel má vlastne malé MPV ako Meriva?

Zaskočená mojou otázkou, statočne odpovedala. Jej odpovede ma neuspokojili, stále som na to nevedel prísť. Až kým som v aute nemusel niečo a niekoho odviezť.

Ako z mála vyžmýkať maximum

Meriva bola pre mňa vždy iba natiahnutým malým autom, ktoré navyše niekto vyťahal za uši. Nikdy mi jej telesná stavba nebola sympatická a nie je ani teraz. Jazdné vlastnosti takéhoto vozidla nikdy nebudú siahať klasickému hatchbacku, či kombi príliš vysoko. Musím však uznať, že Meriva opeknela a tá skriňa, ktorú nosí na chrbte má zmysel. Navyše treba pochváliť aj inžinierov automobilky, auto je prekvapivo stabilné s minimálnymi náklonmi, ale o tom neskôr.

Meriva skutočne vytláča z malého auta maximálny priestor. Po facelifte navyše dobre vyzerá, pričom prvotriedne maskuje svoj vysoký vzrast.

Batožinový priestor je už v základnej konfigurácii mimoriadne priestranný a využiteľnosťou hravo konkuruje spomínaným kombi autám. V základe má 400 litrov s obdĺžnikovým pôdorysom, pričom ho vďaka posuvným zadným sedadlám môžete zväčšiť.

Keď sedadlá navyše sklopíte, vznikne vám ozajstná rovina, tabuľkových 1500 litrov priestoru a možnosť prevážať aj tú spomínanú skriňu.

Zadné sedadlá sú nastaviteľné. Ak cestujú štyria pasažieri, môžete stredné sedadlo sklopiť a položiť naň operadlo podobné tomu pre predné sedadlá. Pravda, ak vám náhle pribudne ďalší pasažier, opierku musíte nosiť v kufri, alebo vyložiť doma. Vďaka výške sa tam odvezú aj basketbalisti a na danú triedu neuveriteľne pohodlne.

Na predných sedadlách si najprv musíte zvyknúť na vysoký posed. Ten mi na prvých kilometroch zamotal hlavu. Výška v ktorej som sa ocitol, mi k autu nepasovala. Neskôr som si (ako inak) zvykol. I tak mi príde zvýšený posed umelý a možnosť vrátiť sa bližšie k zemi by som ocenil.

Práve túto „fičúru“ však uviedla kolegyňa Andrea z karierainfo.sk ako jednu z predností vozidla. Súhlasím iba v prípade, ak ju skombinujem s motorom a výsledným pocitom z jazdy.

Motor, prevodovka, pocit z jazdy

Motor 1,6 CDTi má byť najtichší medzi konkurentmi. Pomôcť tomu má nová konštrukcia i tlmiace materiály. V Merive príliš tichý nie je, aj keď ho odhlučnili dobre. Vibrácie cez prevodovú páku sú jemné, motor počuť najmä pri štarte a pri vypínaní. Automaticky je vybavený systémom štart-stop, ktorý sa spúšťa v režime eko, a to ešte skôr než zastanete. Na parkovisku tak vznikajú zaujímavé situácie, keď sa motor vypne skôr než vôbec zaparkujete. Väčšinou však systém má zmysel a funguje spoľahlivo. To, že mi nie je sympatický, je moja vec.

Motor má rovných 100 kW (136 k), pričom auto dokáže rozhýbať už významne pod hranicou 1500 ot/min. Nevadia mu ani hodnoty okolo 1200 ot/min, a svižne akceleruje. Až pod úrovňou 1000 otáčok začína byť jeho „brbot“ nepríjemný a citeľný. Nedávno som testoval Astru a tam bol úplne totožný motor, no pravdepodobne s mierne odlišným nastavením prevodov. Pri Astre sa mi zdalo akoby mal podstatne nižšiu chuť akcelerovať vo veľmi nízkych otáčkach. Až nad 1500 ot/min sa dostavil mierny turbokopanec a motor ožil. Tu sa motoru chce rozbiehať so skoro identicky ťažkým autom omnoho skôr. Meriva je zdá sa lepšie pripravená na záťaž v nízkych otáčkach. Nemožno ju síce nazývať ako dynamickú Nemku, na výjazde na diaľnicu, či pri stúpaní do kopca sa nestratí a v rozmedzí 2500 až 3500 ot/min sa s ňou môžete zahrať aj na cestného piráta.

So spotrebou to nie je také ružové ako sa značka hrdí na papieri. Iste, ak by som sa vytrvalo snažil zdržovať na ceste všetkých a všetko, jazdil by som za menej než 4 litre na 100 km. Ale načo. V lete so zapnutou klímou je pre mňa aj priemer 5,5 pri dynamickej jazde viac ako dobrý, detto v zime s kúrením. Pri zdravej ekonomickej jazde by to bolo okolo piatich. Na dlhej diaľničnej štreke to bolo v priemere 6,6 litra s vytrvalým tlačením na akcelerátor a udržiavaním rýchlosti 130-135 km/h podľa GPS. Na „skriňu“ výborné.

Ako som naznačil v predchádzajúcej kapitolke, vysoký posed pasuje s naftovým motorom. Znie to možno čudne, ale tak príjemne autobusársky som sa necítil už dlho. V aute sa dostaví "SUV" pocit a tiež pocit, že ste omnoho väčší než je to naozaj – citeľný je najmä pri výbere parkovacieho miesta. Zdá sa vám, že potrebujete omnoho viac miesta, než je to v skutočnosti.

Meriva je skrátka Opel ako sa patrí. Typická robustnosť, pevnosť a pocit bezpečia sprevádzajú auto neprestajne. Pre toto mám nové autá od Oplu rád. Sú to riadne kusy ocele, čo sa o iných značkách povedať nedá.

Meriva nepatrí k typickým požieračom diaľničných kilometrov, ale naftový motor 1,6 CDTi sa k jej naturelu skutočne hodí. Platí však to, čo pri každom automobile: ak nenajazdíte viac ako 20 000 km ročne, či aspoň nejazdíte pravidelne dlhé trasy, nafta pre vás nemá význam a bude to trápenie ako pre motor tak i pre vašu peňaženku.

Šestupňový manuál fungoval dobre, avšak netreba od neho chcieť príliš ostré radenie. Nemá to rád a pri radení zvýšenou silou sa môže dokonca stať, že vás do polohy prevodového stupňa nepustí a ozve sa nepríjemné zaškrípanie. Je to otázka zvyku a skúseností. Prudšie sa radiť dá, k autu sa to nehodí.

Palubný systém, navigácia, ergonómia

Na „infotainment“ vozidiel Opel len málokto spieva chválospevy a medzi obdivovateľov nepatríme ani my. Obrovské množstvo tlačidiel je mätúce, väčšinu z nich takmer vôbec nevyužívate a ani pohyb v menu, či v navigácii cez stredový ovládač nie je ktovie ako intuitívny. Keďže som mal za ostatné mesiace niekoľko testovacích modelov Opel za sebou, dostavil sa pre mňa nepredvídaný moment – naučil som sa s tým pracovať.

Ešte stále mám niekoľko tlačidiel, ktorých funkciu nepoznám, a tiež si viac ráz musím skontrolovať očami čo vlastne „šťukám“, no prvýkrát som plnohodnotne využil navigáciu nie preto, lebo som chcel, ale preto lebo som musel.

A čo je dôležité: nesklamala. Skôr naopak. Pred cestou som si na nastavenie destinácie nechal polhodinový predstih. Akéže to bolo prekvapenie keď som destináciu v cudzom štáte vyhľadal a trasu nastavil za pár minút?

Iste, bolo to spôsobené tým, že som s Oplami v ostatnom čase jazdil veľa, teda o intuitívnosti nemôže byť veľmi reč. Ak sa ale pre Opel v tejto výbave a s touto nedotykovou navigáciou rozhodnete, časom s ňou budete veľmi spokojný.

Musím tiež vystrúhať pukerlík údajom navigácie, ktorá je skutočne veľmi, ba priam nemecky podrobná, rýchla a presná.

Keď som síce chcel v rýchlosti nájsť najbližšie parkovisko, zložité ovládanie mi to za jazdy opäť nedovolilo, no stačilo sa mi orientovať na mape a ísť za ikonkou P. Na mieste parkovisko naozaj bolo, a to som po doterajších skúsenostiach s navigáciami (najmä prenosnými) považoval za malý zázrak. Pre mňa je najlepšia navigácia súčasnosti jednoznačne v BMW, ale treba povedať, že tá v Opli za ňou nie je ďaleko. Ak však do množiny hodnotenia prirátam aj ovládanie a intuitívnosť, dobrá navigácia v Opli sa prepadá na nelichotivé priečky... Poučenie znie, že ak sa s ňou naučíte spolupracovať, môžete sa na ňu spoľahnúť. To je veľmi príjemný pocit.

Tak ako je palubný systém – infotainment neprehľadný, tak sú informácie palubného počítača jasné a zrozumiteľné. Chýba mi len grafické vyobrazenie aktuálnej spotreby, v ostatnom čase som sa ním riadil dosť často pri iných autách.

Na záver sa vrátim k ergonómii, ktorú som už v predchádzajúcich statiach načal. Zatiaľ čo zadné sedadlá sú na zadné sedadlá pohodlné, predné by mohli byť ešte lepšie. Chrbát ma z nich nebolel ani po dlhej ceste, ocenil by som väčšiu nastavitelnosť. Potešil ma volant, ktorý nemá nastavovanie v štyroch smeroch len naoko, ale aj pre vysokého vodiča je možné prispôsobiť ho podľa jeho preferencií.

Aj keď presklenú strechu v aute príliš neuznávam, tu sa mi zdala byť vhodná. Priestor to príjemne presvetlí, a keďže sa dá zatiahnuť roletka, tepelná pohoda tým netrpí (vyskúšané v letných horúčavách).

Veľké mínus sú podľa mňa dvere otvárajúce sa proti sebe. Možno to dobre vyzerá, možno to ide akosi zdôvodniť, ale je to nepraktické. Z auta sa ťažko vystupuje v zúžených priestoroch – na parkovisku. Navyše nie je možné v úzkom priestore vystupovať naraz na strane. Ak chce vodič a spolujazdec za ním vystúpiť naraz, musia ísť postupne, inak sa zrazia.

Na voľnej ploche vyzerá otváranie dverí do protismeru fajn a tým s boľavými kĺbami sa aj lepšie nastupuje, ale medzi zaparkovanými autami je to nezmyselné.

Opel Meriva je aj napriek mojim značným predsudkom príjemné auto s elegantným výzorom. Skutočne si ho viem predstaviť ako viacúčelové vozidlo pre rodinu a nehanbil by som sa za ňu ani sekundu.

Pobaliť sa na dovolenku nebude veľký problém, využiť ho pri dennodenných povinnostiach tiež nie. Auto je tak ako všetky vozidlá Opel mohutné, bezpečné a stabilné. Aj keď test prebehol už pred troma mesiacmi, ešte stále na ňu spomínam v dobrom, a to je dobré znamenie.