Zobraziť galériu

Dacia Duster 1,5 dCi 4x4 Exception
Zdroj: Ján Hargaš

Duster lámal rekordy predaja aj napriek viacerým nedostatkom. Facelift mal nedostatky odstrániť. Podarilo sa?

820 000 predaných Dusterov (aj pod značkou Renaultu) je za tri roky existencie ohromujúce číslo. Duster mal niekoľko chybičiek krásy, hlavne ak ide o ergonómiu a pohodlie, no zákazníci vďaka cene radi prižmúrili oči. Facelift mal zabezpečiť, aby už nikto žmúriť nemusel. Mali sme dosť času na to zistiť, či facelift zabral a... Ale po poriadku.

V prvom rade treba uviesť, že Dacia si na facelifte dala naozaj záležať. Nešlo len o úpravu „ksichtu“ ako voľný preklad z angličtiny naznačuje. Značka načúvala svojim zákazníkom a poučila sa.

Ak si totiž zákazníci v minulosti sťažovali na hlučnosť od podvozku a od motora, Dacia ich vypočula a natlačila do auta toľko tlmiacich materiálov, koľko sa dalo. A že sa dalo riadne!

Dacia Duster bola už pred faceliftom vydarené auto pre tých, ktorí pred menom a pocitom luxusu uprednostňovali účelnosť. Dnes, po výraznom facelifte je to najlepšia Dacia v akej sme kedy sedeli. Pohodlím a výbavou šliape na päty konkurentom a cenou sa im vysmieva do očí. To však nie je všetko.

Nepatrím medzi tých, ktorí chcú SUV len preto, lebo je to vyššie auto. Na to, aby ma SUV zaujalo nemôže byť len pekné a luxusné, musí poskytnúť vyvážený pomer medzi jazdou po ceste a jazdou v teréne. V mojom prípade na jazde v teréne záleží obzvlášť.

Nejde ani tak o každodenné trápenie auta v zlých podmienkach (na to SUV skrátka nestačí) ako skôr o potrebu raz-dva krát do týždňa prekonať zhruba kilometer a pol po ceste pri ktorej si aj tá poľná zhnusene odpľuje. Záhrada v kopcoch je krásna vec, avšak dostať sa k nej je niečo úplne iné.

Pôvodného Dustera som bral ako naozaj vydarené auto, ktoré by som si však pre viacero výhrad nekúpil. Bola to príliš Dacia, síce schopná v teréne, no nedostatočná na dlhšej ceste. Po týždni s faceliftovaným Dusterom musím svoje hodnotenie zmeniť.

Prvý dojem

Prvý dojem by sa dal charakterizovať ako nečakané prekvapenie. Duster na parkovisku plnom áut Renaultu a Dacie svieti ako fakľa. A to aj napriek čiernej farbe. Lyžiny na streche, výrazne chrómovaná zúbkovitá predná maska, nezameniteľné krivky, ladiace hliníkové disky a chrómovaná nástupná hrana. Vstúpite a zabuchnete dvere s očakávaním plechového zvuku. Nič. Dvere sa dovrú mäkko a ticho ako vo francúzskom aute. Pravda, vplyvom mohutných gumených tesnení, musíte zatvárať švihom, ale plech počuť nie je. Uisťujúci pohľad na volant je znakom doslova kultúrneho prekvapenia. Je to naozaj Dacia?

Nechápte ma zle. Predsudkov proti Dacii som sa zbavil hneď potom ako som do nej prvý krát nasadol. Jej snaha poskytnúť dobré a užitočné autá za smiešne peniaze  je podľa mňa neoceniteľná, ale... Vždy to malo ale. Hlavne pri prvých dojmoch. Časom sa to ale stratilo... No po nasadnutí do vynoveného Dustera žiadne ale neprišlo. 

Všetko okrem nastavovania zrkadiel je na svojom mieste, dokonca aj okná môže vodič sťahovať zo svojho miesta. Kožené sedadlá sú jednoduché, no svojim retro štýlom očarujúce. Prístrojová doska a stredový panel vyzerá moderne, robustne. Všetky tie odkladacie priestory...

Ale teraz to príde, hovorím si. Štartujem. Motor naskočí a... zasa nič. Počuť ho, to je pravda. Ale presne tak ako by motor malo byť počuť. Žiadne hukoty, ani žiadne „tichoty“. Viete, že je s vami, že niekde po ceste nevypadol a že pracuje. Jednotka je veľmi krátka. Dvojka krátka, trojka je už v pohode, no keďže prvé stupne boli krátke, pri štyridsiatke radím štvorku. Zrýchľujem na mestských 55 a „radič rýchlostí“ si pýta päťku. Tak mu ju dám, otáčky klesnú presne na 1500 otáčok a auto ide ďalej akoby nič. Žiadny pokles do pásma, kde motor kašle a vrndží. Nie, presne tam, kde treba. Prevodovka ide pekne z tuha, no je presná a len tak sa neunaví. Očakáva totiž, že bude vodič radiť ako najatý. A bude. Hlavne v meste.

Schopnosti v teréne

Dacia tvrdí, že Dusterovi v teréne pomohla spevnením podvozku. Aby zvládol to, čo od neho majitelia chcú a očakávajú. Spevnenie si nevšimnete, na to príde čas až po mnohých kilometroch. Všimnete si mäkkosť tlmenia. Menšie SUV-čka trpia na jednu špecifickú chorobu. Na to, aby nestratili stabilitu potrebujú tvrdšie pruženie. Pridáva to na bezpečnosti, no uberá na pohodlí. U nás v redakcii takéto autá voláme kamzíky. Na cestách je ich dosť. Duster však na takéto chorôbky netrpí. V Dacii zvolili mäkšie pruženie a zvolili dobre. Auto nie je kostitras a môžu mu závidieť aj omnoho drahší konkurenti... Jeho schopnosti oceníte najmä na našich zlých cestách a tiež na poľných cestách, kde vám dovolí prejazdy vyššími rýchlosťami bez toho, aby ste si otrieskali hlavu o strop. Osobne som to na vyjazdenej poľnej ceste rozbehol na vyše päťdesiat a podvozok odfiltroval takmer všetko. Samozrejme, nečakajte od neho húpanie sa ako v Land Roveri, no pohodlné to je.

Ale k veci. Ako som už naznačil vyššie, Dustera som zobral na skúšku ohňom. Bolo to minulú nedeľu. Cez deň bolo mierne nad nulou a vyjazdený sneh sa začal topiť. Poobede však teplota rýchlo klesla pod nulu a na vrstve utlačeného snehu vznikol ľad. K ľado-snehu si ešte primyslite ostré stúpanie a klesanie s obrovskými výmoľmi a trčiacimi skalami. Žiaden polygón šitý na mieru, ale klasický stredne ťažký terén. Duster prešiel. Bez dotyku. Svetlá výška 210 mm, krátke previsy a jednoduchý no účinný systém 4x4 s režimom Lock, a možnosť vypnúť ESP, to sú hlavné dôvody. Duster sa na šikmom ľade kolísal do strán, ale šliapal vyššie a vyššie až do cieľa. Tiež som ho vyskúšal na zľadovatenom parkovisku a počas poľadovice v meste. Obstál a ešte s ním bola zábava.

Fajn, a čo diaľnica?

Motor 1,5 dCi nepatrí k najtichším, technici majú čo robiť, aby ho odhlučnili a v Dusterovi spravili naozaj dobrú prácu. Je tichší ako v pracovne zameraných autách materskej značky. Mimo mesta a na okreskách si Duster v priemere pýtal 5,4 litra nafty na 100 km. Motor si húdol svoje, no citlivé uši posádky nerušil a nebránil komunikácii. Na diaľnici som nešiel viac ako 130 km/h, nevidel som v tom zmysel. Auto je veľké, spotreba rapídne stúpala a aj hluk sa zvyšoval. Pri stotridsiatke je už motor počuť. Komunikácii to nevadí, hlas nebolo treba zvyšovať, no miestami som musel viac naťahovať uši. Pri stodvadsiatke hluk klesá do príjemnejších hladín a spotreba tiež. 130 km/h znamená v priemere 7,5 litra nafty (zima + zimné pneumatiky). 120 km/h je o necelý liter menej. Fajn na malý motor a veľké auto. Zaujímavosťou je, že pri prudšom stlačení akcelerátora počuť turbo. Opäť nejde o niečo nepríjemné, no rozhodne neobvyklé.  Ak ide o dynamiku, 250 Nm k dispozícii pri 1750 otáčkach vie autom pohnúť. Pretekár to však nie je. A načo by mal byť?  

V priemere si Duster v meste pýtal 6,3 litra nafty. Slušné. Ak by som ho viac vytáčal a jazdil brzda-plyn, určite by to bolo viac. Krátke prevody vás však nútia jazdiť rozumnejšie a šetriť auto. Mimo mesta to bolo bez problémov 5,4 litra. Zima + zimné pneumatiky = fajn.

Spoľahlivosť

Narazil som na mechanika, ktorý Dacie preklína (nielen tie). Nečudujem sa. Ak autu nedáte to, čo potrebuje a myslíte si, že to bude jazdiť navždy, sklame vás bez ohľadu na značku. 1,5 dCi nemá rád nekvalitnú naftu a turbo zas neznesie vyžitý olej. Zásada: servisný interval 30 000 km deliť dvoma. A to pri všetkých značkách. Pravda tiež je, že Dacia je jednoduchá a čím je auto jednoduchšie, tým menej vecí sa v ňom môže pokaziť...

Bezpečnosť

Duster má už v základe štyri airbagy a dostal tiež ESP a iné vecičky... V kreš testoch EuroNCAP dostal iba tri hviezdy, no body mu ubral hlavne fakt, že sa pri náraze otvorilo veko kufra. No hrôza... Za podobné výsledky by pokojne mohol dostať štyri. A navyše je to vysoké auto...

Komfort

Sedadlá síce boli potiahnuté kožou (trošku rozpačitou), no tvarovanie stále nie je ono. Zadná lavica je citeľne pevnejšia a nevysedí sa, no polohu si treba hľadať. Hlavne za volantom. Moje kríže nemilosrdne selektujú, ktoré sedadlá by spôsobili a ktoré nespôsobili bolesti pri dlhších cestách. Tie Dusterove patrili k druhej skupine. Zdravý človek však nebude mať problém. Nevýhoda všetkých Dacii je volant „prilepený“ na palubnú dosku. Nielenže sa nedá nastaviť, on je naozaj blízko. Nič to, polohu som si našiel a kríže zvládli aj väčšie dávky kilometrov bez väčších ponosov. Je však vidieť, že Dacia na sedadlách popracovala. Pri mojom bežnom posede sa väčšina hlavových opierok ani nepribližuje hlave. V Dusterovi som si hlavu oprel a čelné sklo mi nezmizlo z dohľadu. Dusterovi chýbala lakťová opierka, ale mne nie. Neviem. Obvykle ju ocením, ale v Dusterovi je posed taký, že...

Mnoho novinárov si sťažuje na nízko položený dotykový displej. Údajne to vadí hlavne pri používaní navigácie. Pravda je, že veľké množstvo áut má displej v týchto polohách (navyše menší) a tam sa nikto nesťažuje... Ale nechajme to. Omnoho viac by ma zaujímali schopnosti navigácie a možnosti jej nastavenia. A úprimne, navigácia je jedna z najľahšie ovládateľných. Nastavenie destinácie, či jej vyhľadanie na mape a potvrdenie preferovaných ciest mi trvalo asi dvadsať sekúnd. Intuitivita je ohromná. Pri iných značkách sa mi už niekoľko krát stalo, že sa čas ani nedal zrátať. Skrátka som sa na to vykašľal. Nemal som na to nervy. Ideálne by bolo aby sa navigácia zobrazovala rovno na čelnom skle, to však nedokáže len tak hocikto. Hodiť očkom na displej mi žily netrhalo.

Pozor si treba dať na nástupnú hranu. Pri menej opatrnom nastupovaní zašpiní nohavice.

Aj keď sa posadím za seba (192 cm) kolenami sa nedotýkam predného sedadla. Dno kufra je pevné a skrýva sa pod ním plnohodnotná rezerva. Kufor sa nemôže biť s veľkými kombíkami  (408 l) ale jeho tvar a prístupnosť zaručuje široké možnosti. Po sklopení zadných operadiel je vzadu takmer úplná rovina a necelých 1600 litrov (bez 4x4 1636 litrov). Sedadlá navyše chráni šikovná lišta. Ak sklopíte aj sedadlo spolujazdca, odveziete predmety s dĺžkou 2,7 metra.

Záver

Pôvodne som chcel článok nazvať Duster – chlapská záležitosť. Priateľkine slová: „Stále je to len Dacia“ ma o tom zo začiatku presviedčali. Lenže postupom času (tak ako to vie iba Dacia) sa aj jej zaryté „len Dacia“ zmenilo. Duster presvedčil, hlavne potom, čo zvládol v teréne. Napriek tomu by si za volant nesadla. Chcelo by to automat...

Takže čo by som si ešte želal od Ježiška? Hm... Poprosil by som bedrovú opierku a priateľke automat. A keď mi to Ježiško nedonesie, no tak sa z toho úplne po...

Nie, vážne. Uvedomujem si, že to znie prehnane a v diskusii ma isto obvinia z toho, že moja recenzia je zaplatená (to nemôžete myslieť vážne :D ) ale ja tomu autu nemôžem vytknúť nič vážne. Vlastne môžem: cenu. Lebo za 17 tisíc dostať auto vo „fulke“ so slušným motorom, výbornými vlastnosťami v teréne, veľkým kufrom, zaujímavým a robustným vzhľadom. No neviem, nemali by sme si ešte priplatiť? Aby z toho iné značky nemali taký „hlúpy“ pocit...

Luxus je super, rozmaznáva. Auto s luxusným znakom je tiež super, zvyšuje ego, zlepšuje imidž... Ale na čo? Keď som sedel v Dusteri a stretol som supermega „značkové“ SUV, nehanbil som sa. S úškrnom som si pomyslel: fajn, máš auto za 60 litrov, a ja ťa s Dusterom budem ťahať z mláky... Ktovie, či majiteľ luxusného SUV vie, kam sa upevňuje ťažné lano...

Mať tak na účte pohodených 15 litrov... Ale dosť bolo!

Duster sa u mňa trafil do čierneho.