Zobraziť galériu

Škoda Sagitta
Zdroj: Škoda auto

Sagitta bolo najmenšie vozidlo značky Škoda v medzivojnovej ére.

Prinášame pokračovanie čítania na víkend - ohliadnutie za menej známymi vozidlami so zaujímavým príbehom z histórie 125 rokov automobilky z Mladej Boleslavi.

Škoda 420, neskôr známa ako Popular, sa v medzivojnovom období stala najúspešnejším automobilom mladoboleslavskej automobilky. Najpredávanejší prvorepublikový model značky Škoda od roku 1934 rástol rozmermi karosérie aj objemom a výkonom motorov. Vývoj jeho ešte dostupnejšej alternatívy pripomínajú prototypy Škoda Sagitta z rokov 1936 - 1938 s typickým vzduchom chladeným dvojvalcom. Na ne nadviazal sériový model Popular 995 „Liduška" s vodou chladeným štvorvalcom.

V období medzi dvomi svetovými vojnami si kúpu osobného automobilu mohli dovoliť iba lepšie situovaní občania Československa, na zahraničných trhoch na tom boli podobne. Domáce vozidlá predražovali relatívne malé výrobné série, dopyt navyše oslabovala veľmi vysoká úroveň zdanenia motoristov. Na jeseň 1929 situáciu ďalej vyostrila svetová hospodárska kríza. Automobilka Škoda, ktorej základy položili práve pred 125 rokmi Václavovia Laurin a Klement v Mladej Boleslavi, však do nej vstupovala dobre pripravená. Niekoľko mesiacov pred ňou totiž začala prevádzku v modernej továrni s progresívnou pásovou výrobou. Ďalším krokom k ľudovému automobilu bol prechod od tradičného podvozku s rebrinovým rámom a tuhými nápravami k odolnému, pritom výrazne ľahšiemu, chrbticovému nosníku a k nezávislému zaveseniu kolies. To zvýšilo komfort jazdy a znižovalo opotrebenie vozidla. Vývoj úplne novej generácie automobilov odštartovala Škoda v roku 1932 na detašovanom pracovisku v pražských Letňanoch pod vedením Ing. Josefa Zubatého.

Značka Škoda mala vtedy bohaté skúsenosti s radovými, kvapalinou chladenými štvortaktnými štvorvalcami, ktoré vyrábala už od roku 1906. Napriek tomu sa venovala aj alternatívnym riešeniam. Ing. Zubatý tak navrhol v januári 1933 štvortaktný, vzduchom chladený dvojvalec do V s objemom 750-800 cm³ a výkonom približne 16 k (12 kW). V júni vyšiel prototyp Škoda 112 s dvojtaktným pollitrovým jednovalcom pri poháňaných zadných kolesách. Na jeseň bol overovaný i variant so vzduchom chladeným štvortaktným vidlicovým dvojvalcom s objemom 850 cm³. Od septembra 1933 Ing. Zubatý pokračoval s dvojtaktným dvojvalcom typu 222, výsledky však vedenie automobilky nepresvedčili: v októbri 1933 dostali zelenú štvortaktné motory, vznikol prototyp Škoda typ 215 s radovým dvojvalcom 804 cm³ a 15 k (11 kW).

Nakoniec ale predsa len vyhrali štvortaktné štvorvalce, optimálne v kultivovanosti behu, spoľahlivosti aj úspornosti prevádzky. Škoda ich zákazníkom dokázala ponúknuť za cenu blízku konkurenčným dvojvalcom, napriek tomu výrobne boli približne o 650 korún drahšie. Už do októbra 1932 prebiehali sľubné skúšky prototypov Škoda 420 a na jar 1933 ich výsledná podoba s priezviskom Standard úspešne vstúpila na trh. Škoda 420 Standard, aj od februára 1934 vyrábaná Š 418 Popular, mali kubatúru 902 cm³, v apríli 1934 ponuku doplnila Š 420 Popular s parametrami 995 cm³ a 22 k (16 kW). Vďaka efektívnej pásovej technológii sa automobilke Škoda darilo výrazne znižovať ceny pri súčasnom zvyšovaní kvality použitých materiálov. Štvormiestny polokabriolet Š 420 Standard stál v roku 1933 na jeseň 29 800 korún, porovnateľná Š 418 Popular o necelý rok neskôr 18 800 Kč.

Popular vrátane uvedených najlacnejších verzií ale postupne narástol do štvormetrovej dĺžky, takže uvoľnil priestor v nižšom trhovom segmente a úvahy o skutočne masovej motorizácii prostredníctvom malého vozidla s veľmi ústretovou cenou boli vtedy na programe dňa. Cestu k sériovej podobe takéhoto minivozidla si automobilka Škoda otvorila prototypmi Sagitta s rázvorom 2100 mm, dĺžkou 3400 mm, šírkou 1320 mm a výškou 1420 mm. Prototypy Škoda Sagitta (1936 – 1938) so vzduchom chladeným dvojvalcom pripravili pôdu najdostupnejšej verzii sériového modelu Popular 995 „Liduška“

Dokumentácia v Archíve spoločnosti Škoda Auto neuvádza presný dátum, ale podľa radenia v záznamoch spadá projekt Sagitta do rokov 1936 – 1938: po úvodnom podvozku, osadenom v apríli 1936 neznámym prevedením karosérie, nasledovali dva kabriolety, ďalej štyri kupé (líšiace sa okrem iného posuvnými alebo spúšťacími sklami vo dverách) a jeden tudor so štyrmi plnohodnotnými sedadlami s dispozíciou 2+2. Názov (v preklade z latinčiny Strela) odkazoval aj na šíp v znaku automobilky.

Podvozok bol osvedčenej škodováckej koncepcie s chrbticovým rámom a nezávislým zavesením všetkých kolies, odpružených naprieč uloženými pol eliptickými listovými pružinami. Trojstupňová prevodovka tvorila montážny celok s rozvodovkou zadnej nápravy, podobne ako pri modeli Popular. Toto progresívne riešenie „transaxle“ sa v zahraničnej produkcii presadilo až o mnoho rokov neskôr, navyše, takpovediac výhradne u drahých športových a pretekárskych modelov. Vodičovi a spolujazdcom vozidiel Škoda Popular alebo Sagitta ponúklo riešenie transaxle viac miesta pre nohy, ďalej zlepšilo polohu ťažiska a trakciu. Vzhľadom k prašnému charakteru vtedajších ciest a úzkemu rozchodu 1050 mm neprekážala pri vozidlách Sagitta absencia diferenciálu, 16-palcové kolesá sa vďaka tomu menej prešmykovali v blate, piesku alebo v snehu. Ovládateľnosti prospelo presné hrebeňové riadenie, prázdne vozidlo navyše vážilo iba 580 kg a plne obsadené 860 kg. Dosahovalo rýchlosť 70 km/h, priemerne spotrebovalo asi 5,5 l na 100 km.

Predná kapota otváraná spoločne s maskou uľahčila prístup k pozdĺžne uloženému štvortaktnému vidlicovému dvojvalcu SV s objemom 844 cm3 a výkonom 15 k (11 kW) pri 3000 ot./min. Ten mal pre značku Škoda veľmi neobvyklé chladenie vzduchom a nie kvapalinou. Nechýbal tak štvorlopatkový ventilátor z hliníkovej zliatiny, skúšobní jazdci sledovali na prístrojovej doske pripomínajúce vozidlá Popular dva kapilárové teplomery so senzormi za rebrovanými hlavami valcov. Pôvodný karburátor Zenith 26 VEH nahradil modernejší Solex BFRH, teraz už so vzduchovým filtrom s vložkou v podobe drôtenky zvlhčenej olejom. Štartovanie uľahčovalo predhrievanie sacieho potrubia výfukovými plynmi. Sagitta mala švajčiarsku elektroinštaláciu Scintilla 6V.               

Kupé Škoda Sagitta s hnedou metalízou, ktoré prešlo v dielňach mladoboleslavského Škoda Múzea náročnou renováciou a je súčasťou stálej expozície, bolo vybavené posuvnými bočnými oknami. Toto dômyselné riešenie sa obišlo bez spúšťacieho mechanizmu, takže umožnilo zväčšiť šírku interiéru vo výške lakťov. Ďalšie kupé Sagitta sa nachádza v depozitári Škoda Múzea. Do sériovej výroby sa toto minivozidlo nakoniec nedostalo, ale aj tak splnilo svoj účel.

Rad prvkov, vrátane uloženia motora pozdĺžne pred prednou nápravou a odklápania kapoty spoločne s prednou maskou, prevzal od prototypov Sagitta sériový model Škoda 995 Popular „Liduška“, vyrábaný od novembra 1938. Ten sa stal skutočným cenovým šlágrom automobilky Škoda, a to aj keď mal výrobne nákladnejší kvapalinou chladený štvorvalec 995 cm³ s výkonom 22 k (16 kW) a bol o 400 mm dlhší než Sagitta. Napriek tomu sa podarilo dosiahnuť veľmi priaznivú cenu 17 300 korún, platnú pri vyzdvihnutí vozidla v továrni (cena nezahŕňala daň z obratu). Do roku 1946 vzniklo celkom 1 478 „lidušiek“.