Zobraziť galériu

Hyundai i40 Combi 1,7 CRDi Business
Zdroj: Jozef Vydra

Spoločné putovanie s veľkým kombíkom v našej redakcii sa dostalo do záverečnej fázy.

Ešte sme také veľké a dlhé auto na dlhodobý test nemali. Postupne sme sa spoznávali, zisťovali sme prednosti aj nedostatky, ktoré v priebehu jedného týždňa pri bežnom skúšaní nemáte šancu zistiť. Pozrime sa podrobnejšie na veci praktické, ale aj tie, ktoré by mali dizajnéri upraviť v chystanej budúcej generácii.

Mať veľké auto je výhoda minimálne v troch bodoch: keď potrebujete priestor – na batožinu aj pre cestujúcich a vtedy, keď treba miesto. Scvrklo sa to na dve veci? No čo už. Veľké auto máva zväčša aj dlhý rázvor a to býva tiež zárukou pohodlnej jazdy. Nemusí byť pravidlom, lebo záleží aj od naladenia podvozka a tiež veľkosti kolies a rozmeru pneumatík.

Tu treba povedať, že v tomto bode to bolo úplne v pohode. Rozumný kompromis medzi veľkosťou (auto malo 17 palcové dvojfarebné disky z ľahkých zliatin) a jazdnými vlastnosťami. Obuté boli pneumatiky s rozmerom 215/50 R17. Keďže test prebiehal od začiatku roka do polovice apríla, jazdili sme na zimných pneumatikách značky Nokian. Neboli hlučné, dokonca ani pri diaľničných presunoch. Ani v zime, ani po stúpnutí vonkajších teplôt. Na vode a v snehovo-vodnej čľapkanici mali veľmi dobrú priľnavosť, aj brzdné vlastnosti. Na ľade sme ich nemali možnosť vyskúšať. Takže hoci neboli priamo predmetom nášho skúmania a skúšania, vlastnosti auta nezhoršili. Aspoň nie do tej miery, že by sme mali dôvod sťažovať sa na komfort jazdy.

Aerodynamický hluk je malý, neruší ani pri diaľničnom maxime 130 km/h (ani pri vyššej rýchlosti nie je otravný). Hluk z odvaľovania pneumatík bol dobre utlmený. Prejavilo sa to počas jazdy pri otvorení okien, kedy ho bolo počuť výrazne. V kabíne však subjektívne panovalo ticho. Nepridával k tomu svoje decibely ani naftový motor, ktorý v studenom počasí po naštartovaní vydával výrazný traktorový zvuk. Zaujímavé, že počuteľný iba zvonka. Po zohriatí už väčšinou priadol. No pri potrebe zrýchlenia a po podradení, keď sa dostal nad 3000 otáčok, dával pomerne výrazne najavo svoj dieselový charakter.

S autom sme jazdili väčšinou iba dopoly zaťaženým. Naložené až „po štupeľ“ sme ho mali možno tri, či štyrikrát. No ani v takom prípade motor neprotestoval a vďaka pomerne vysokému krútiacemu momentu dostatočne svižne zrýchlil aj plne naložené auto. Kombíková i40-ka u nás netrpela extrémnymi požiadavkami na dynamiku. Hoci ich zvláda bez protestovania. Je to totiž svojim zameraním fleetové auto pre firemného zákazníka. Vhodné hlavne svojou veľkosťou napríklad pre stredne a vyššie postavených manažérov. So zameraním na dlhé a pohodlné cestovanie.

Chceli sme vedieť, či sa okrem firemného použitia hodí aj pre rodinu. Ak máte doma basketbalistov, teda výškovo nadpriemerne urastených šuhajov, či devuchy, tak potom áno. No iba v prípade, že budú sedieť na zadných sedadlách. Hlavne dlhonohý vodič má totiž problém: ergonómia sedenia za volantom preferuje menej urastených a krátkonohých. Medzi sedadlom v najnižšej polohe a volantom v najvyššej je málo miesta už pre stredne vysokých. No napríklad v menšom modeli i30 je to výrazne lepšie. Takže toto je jedna z vecí, kde by sa mala nová generácia i40-ky pridať na vzdušnosti. Inšpirácií je viac ako dosť.

Na zadných sedadlách, aj keď sa sedí pomerne nízko, je však miesta dosť aj na dlhé nohy. Dokonca sa vedľa seba zmestia aj traja útlejší cestujúci. Alebo dvaja aj nadrozmerní, ktorí sa stále nebudú sťažovať na dostatok miesta.

Plynulo sa dostávame k veciam, ktoré nie sú celkom podľa zvyklostí európskych motoristov. Rozmiestnenie ovládačov na volante je ergonomicky v poriadku. Preferujem pri riadení hlasitosti otočný, presnejšie rolovací ovládač pred kolískovým, alebo prepínačom, ako má i40. Chýbala mi možnosť umlčať zvuk jeho zatlačením. Plusom však je, že na autorádiu zostal otočný „gombík“ pre hlasitosť, ktorým sa hlasitosť rýchlo stiahne na minimum a dá sa po pamäti nahmatať aj v tme. Takéto riešenie pre bezpečnosť navrhujem zachovať aj v dnešnej dobe dotykových riešení.

Horšie je to s tlačidlom pre zmenu režimu jazdy s označením Drive Mode. Je až na pravej strane, pod tlačidlom, ktorým sa ovláda stupeň vykurovania predného sedadla spolujazdca. Takže trocha od ruky. Prepnutie do športového režimu neprináša extra výrazné zlepšenie dynamických vlastností auta. Istú zmenu tu ale cítiť, auto má agresívnejšiu odozvu na plynový pedál.

Ovládanie vyhrievania predných sedadiel je nie je proporcionálne. Na najvyššom stupni sa kúrenie pomerne rýchlo rozohreje, neskôr už dosť páli – dokonca aj v treskúcej zime pri mínus 12° až -15° Celzia. Možno je to vhodné pre arktické zimy a Sibír, Kanadu, či sever USA, ale v Európe je to trocha zbytočné „pálenie pod zadkom.“ Stredný stupeň ešte stále poriadne hreje aj studených dňoch, no tretí, najnižší stupeň takmer ani necítiť. Riešením by bolo trocha ubrať na druhom a pridať na prvom.

S tým súvisí aj vyhrievaný volant. Spolu s vyhrievanými sedadlami, klimatizáciou parkovacími snímačmi a v tomto prípade aj cúvacou kamerou s dobrým rozlíšením je to výborná kombinácia pre zimné aj letné podmienky – a parkovanie kedykoľvek. Spínač vyhrievania volantu síce je v dosahu, ale vôbec nie je v dohľade vodiča. Iba ak otočíte volantom aspoň o takých 80 stupňov – vtedy sa odhalí výstupok na ľavej strane krytu volantu. To je spínač, ktorý po zatlačení indikuje na infodispleji medzi prístrojmi svoju funkciu. Ak o jeho existencii neviete, musíte dlho hľadať, alebo použiť návod k obsluhe. Vyhrievanie funguje pomerne rýchlo a ani pri dlhšom zapnutí nepáli.

Pochváliť musím nenápadné, ale o to viac praktické odkladacie priestory po bokoch stredového tunela – na drobnosti, ale napríklad aj na mobil. Ak je väčší, ťažko sa zmestí do iných priestorov. Pred radiacou pákou je ale dostatočne veľká, aj keď nie veľmi hlboká zatvárateľná priehradka, kam si ho môžete odložiť, najmä ak chcete prehrávať hudbu, prepojiť telefón s infotaimentom a zároveň potrebujete dobíjať batériu. Nachádza sa tam totiž USB vstup, 12 V zásuvka a audiovstup.

Hyundai i40 je veľké auto. Ak sedíte pomerne nízko, čo bude asi väčšina vodičov z výškou nad 170 cm, nedovidíte na rohy prednej kapoty. Preto prichádzajú vhod parkovacie snímače aj v prednom nárazníku. Karoséria má pomerne robustné a pri pohľade zvnútra auta aj široké predné stĺpiky. Hneď na rohu predných okien sú pomerne mohutné spätné zrkadlá. Na strane vodiča sa to ešte dá akceptovať – ale na pravej strane výrazne zakrývajú veľkú časť výhľadu. Schová sa za nimi auto prichádzajúce sprava. Pomohlo by, keby boli spätné zrkadlá odsadené od stĺpika a medzi nimi vznikla medzera, cez ktorú sa dá zahliadnuť auto, pohyb, ale aj cyklista, či chodec. Treba na to upozorniť a postaviť sa s autom tak, aby ste si spätným zrkadlom nezacláňali výhľad. Samozrejme sa treba na sedadle aj hýbyť smerom dopredu a dozadu, aby sa tak vykryli „slepé“ miesta.

Aby to nevyzeralo tak, že sme si tentoraz dali v redakcii za úlohu skritizovať, čo sa len dá. Toto sú fakty, ktoré sme mohli vyskúšať počas troch mesiacov jazdenia tak, ako by sa s nimi stretával nový majiteľ auta. Neznižujú celkové parametre auta. Okrem poslednej pripomienky k výhľadu, nie sú zásadné a dá sa s nimi celkom pokojne (a spokojne) existovať.  Spomenuli sme aj plusy niektorých riešení. Nie preto, aby vyvážili spomenuté niektoré menej vhodné riešenia, ale preto, že sme si ich všimli práve preto, že sú praktické.

Hyundai i40 sa dostane na stránky nášho magazínu ešte raz a naposledy – zhodnotíme ešte celkové úžitkové parametre, spotrebu a pár ďalších poznatkov, pre ktoré by sme auto odporúčali. Nielen pre biznismanov, ktorí si nepotrpia na značku auta, ale hľadajú výhodný pomer medzi cenou a ponúkanými vlastnosťami.  Tiež pre rodiny, alebo aktívnych ľudí, ktorí potrebujú veľké auto napríklad pre svoje záľuby.