TEST: Hyundai i40 1,7 CRDI – silný konkurent v strednej triede
Hyundai prvýkrát v roku 2011 predstavil model i40 - auto, za ktoré sa nemusia hanbiť ani manažéri.
Na náš trh prišiel začiatkom roka 2012 a prekvapil na vtedajšiu dobu high-tech prístrojovkou a niekoľkými príjemnosťami. Za štyri roky už ale potreboval zmeniť pár vecí, aby nepôsobili zastaralo v porovnaní s konkurenciou. Modernizácia v roku 2015 si dala úlohu auto čiastočne omladiť. Podarilo sa to decentne.
Oslovenie tvarom
Kde začať? Vari dizajnom exteriéru. Tvary i40 sú veľmi moderné a na pomery strednej triedy pôsobí auto pomerne odvážne. Ešte viac jeho kombi verzia, ktorú sme vyskúšali tiež a jej test pripravujeme. Vzhľad je zároveň dôstojný a dostatočne reprezentatívny. Pri hre páči-nepáči rozhodujú osobné preferencie, mne sa tento model vzhľadovo celkom pozdáva.
Pri bočnom pohľade má auto viac tvar kupé, ako sedanu, k čomu prispieva aj relatívne krátka predná kapota a zvyšujúca sa bočná línia. Spredu je to typický Hyundai, ktorý pri facelifte získal typickú a dnes tak obľúbenú veľkú „papuľu“ v podobe orámovania prednej masky chladiča. Zozadu vyzerá sedan veľmi dynamicky, dokonca mám pocit, že ešte o čosi lepšie ako verzia kombi. Môže za to okrem iného aj dvojica koncoviek výfuku, ktorú však majú úplne všetky verzie – s benzínovým, aj so vznetovým motorom. Možno by autu pre zlepšenie vzhľadu prospeli 18 palcové kolesá, ale aj so 17 palcovými jazdí veľmi dobre.
Miesta viac ako dosť
Po otvorení dverí zistíte, že to znie prekvapujúco dobre. Dokonca tak, až máte pocit, akoby ste otvárali limuzínu za 40 a viac tisíc eur. Preto ich hneď na skúšku aj zabuchnete, aby ste sa utvrdili v prvom dojme. Je to rovnaké – veľmi dobré. Naša výbava Premium znamenala kožené čalúnenie sedadiel, ktoré veľmi nemusím.
Ale Hyundai ma príjemne prekvapil aj v tomto bode. Toto auto malo nielen vyhrievané, ale aj ventilované predné sedadlá. Keď som zapol v horúčavách vetranie, mal som asi prvý raz pocit, že chcem kožené sedadlá. Lebo na tieto sa nebudete lepiť. Pritom bočné vedenie tela v zákrutách je veľmi dobré, dedadlá sú pohodlné a sedacia časť široká ako v kresle.
Volant sadne celkom príjemne do ruky, čierna koža a plast, ktorý imituje chróm, či skôr hliník, tvarovo nezaprú mercedesovskú inšpiráciu. Usporiadanie prístrojov je prehľadné, mínus dávam ovládaniu teploty, kde sú namiesto otočných ovládačov tlačidlá. Ak chcete vidieť na tie, ktoré regulujú teplotu pre vodiča, treba sa vykloniť doprava, čiastočne ich totiž ukrýva veniec volantu. Stredový stĺpik trochu útočí na koleno vodiča, ale dá sa nájsť miesto, kde to neprekáža. Klavírny čierny lak okolo rádia a klimatizácie sa nezrkadlí, ale odtlačky prstov „chytá“ úspešne. Ešte väčšou „lapačkou“ sú dvierka odkladacieho priestoru pred radiacou pákou, no vyriešil som to jednoducho – jazdil som s otvorenou schránkou...
Výhľad s ručením obmedzeným
Predný stĺpik karosérie je trocha širší. Najmä ak sedíte viac vzadu, môže v ľavotočivej zákrute a v križovatke zakryť chodca. Výhľad dozadu aj odhad vzdialenosti mierne sťažuje kufor. Klesá pozvoľne a ešte sa aj zužuje – vzdáte hold sériovo montovaným parkovacím snímačom. Len pozor, hoci má auto snímače aj vpredu, pred použitím ich treba najprv zapnúť.
Asi by som musel hľadať veľmi intenzívne chyby a nedostatky, ale môj pocit je, že sa interiéru nedá asi už nič iné vyčítať. Na zadných sedadlách je dosť miesta na kolená aj pre basktebalistov, Určite menej ako dvojmetroví junáci si však už budú na krajných miestach „tykať“ hlavou so stropom. Stačí aby mali viac ako 185 centimetrov a hlavu opretú o opierku. Ak si troška „podsadnú“ dopredu, je po probléme. Do stredu kvôli nízko sa vysúvajúcej opierke neposadíte vyše 165-170 cm pasažiera. Sedí pritom na dosť tvrdej časti sedadiel, ktorá viac slúži ako lakťová opierka s držiakom nápojov.
Mysleli by ste si, že veľká kabína ovplyvní veľkosť batožinového priestoru. Nie je to celkom tak.. Výrobca udáva objem kufra 525 l, teda o 28 l menej ako u kombíka, no pri porovnaní s konkurenciou je to veľmi nadpriemerná hodnota. Šírka kufra je najmenšia medzi konkurentmi, vtupný otvor zasa patrí k najväčším. Kufor je teda veľký a hlboký. Dokonca až príliš, dostať sa k veciam tesne za operadlami zadných sedadiel je pre menšie osoby problém. Radšej využite úchyty na dne a dodatočne sieťky. Ešte by bolo vhodné doplniť auto háčikmi na nákupné tašky – nie je to iba manažérske, ale aj rodinné auto.
Ticho, ktoré poteší
Po naštartovaní máte pocit, že „budíky“ na prístrojovej doske síce ukazujú voľnobeh, ale motor si niekto požičal. Napriek jeho vznetovému pôvodu sa konštruktéri dobre zhostili utlmenia. Potešilo ma, že je stupnica palivomera rozdelená precízne až na 12 častí. Pomáha to lepšie sledovať postupný úbytok paliva v nádrži. Vyvažuje to ale teplomer, ktorý má od 50 po 120 stupňov Celzia zasa delenie na 12 dielikov. Čiže jeden zodpovedá rozdielu 6,666 stupňa – niekedy dizajn predbehne logiku...
Po zahriatí motor ešte viac stíchne, až máte miestami pocit, že ste v elektromobile. Odhlučneniu motora výborne sekunduje aj veľmi dobré tlmenie hluku od podvozka, takže auto je celkovo veľmi tiché a komfortné. Osvetlenie dopredu zabezpečujú bixenónové svetlá, denné svietenie a zadné osvetlenie sú z LED.
Podvozok dokáže uspokojiť
S autom sa dá jazdiť pomerne svižne. Podvozok by asi zvládol oveľa väčšiu porciu výkonu. Tomu zodpovedajú aj dobre dimenzované brzdy. Nábeh účinku bŕzd je totiž dosť výrazný a musíte si zvyknúť na jemné zaobchádzanie s pedálom. Pri diaľničných 130 km/h vládne v kabíne ticho a pokoj. Nezhoršuje sa to ani pri vyšších rýchlostiach no ak by ste jazdili na nemeckých diaľniciach, zistíte, že od zhruba 170 km/h a vyššie má zadná časť tendenciu nadľahčovať sa a auto mierne znervóznie. Je to vďaka tvaru karosérie, kde zadná časť stráca prítlak. Ale netreba si z tohto robiť ťažkú hlavu – aj takomto prípade sa auto správa stále pomerne stabilne a predvídateľne. Hoci je podvozok nastavaný na komfort, má pomerne ďaleko posunutú hranicu, kým sa dostane z neutrálneho správania k miernej nedotáčavosti. Určite je to za hranicou prevažnej časti vodičov.
Koľko papá limuzína
V tomto bode sa určite nemusíte obávať. Hyundai totiž použil pod kapotou motor s objemom 1,7 litra. Má výkon, aký zvyčajne dolujú niektorí konkurenti z dvojlitrového objemu. Majú síce o čosi lepšiu dynamiku, ale ani oficiálnych 10,3 sekundy pri zrýchlení z 0 na 100 km/h nie je zlá hodnota. Spotreba je však v prípade i40-ky celkom príjemným zistením. S ľahkou nohou sa dajú bežné presuny zvládnuť s apetítom blížiacim sa zhora k hranici 5 litrov na 100 km. Pritom výrobca udáva kombinovanú spotrebu 4,9 litra. V bežnej premávke s mixom ciest po meste, na diaľnici aj mimo miest je to okolo 6 litrov a najvyššia spotreba pri dynamickejšej jazde vyšla pod 6,4 litra.
Chrobák v hlave...
Predsudky, zistené chybičky a nedostatky by mohli pasovať Hyundai i40 do role štatistu v porovnaní s konkurenciou v strednej triede. No je tu faktor, ktorý dosť zamáva priu rozhodovacom procese – auto má záruku 5 rokov bez obmedzenia kilometrov. To je silný argument. Ešte silnejším je cena, ktorá je v porovnaní s konkurenciou zhruba na dvoch tretinách ich cenových hladín. V tomto momente sú všetky spomínané aj nespomenuté nedostatky malicherné a chrúst vo vašej hlave začne nahlodávať vaše predchádzajupce preferencie.
Záverečné postrehy
Ťažko sa robí recenzia auta, na ktorom sa ťažko hľadajú chyby. Nie že by ich nemalo, veď vždy sa niečo nájde. Ide skôr o to, že som sa v modeli Hyundai i40 nedočkal systémových zlyhaní. Keď som na začiatku napísal, že to je vhodné manažérske auto, budete možno namietať spolu s nimi – prečo je pod kapotou iba motor s objemom 1,7l itra? Auto viac poteší pohodovo orientovaných manažérov, ale vyhovie aj rodinám. Ak chcete jazdiť športovo, bude vám (trocha) chýbať dynamika. Práve tá je asi to hlavné, čo sa mu dá vyčítať. Ale jazdné vlastnosti v zákrutách sú veľmi dobré.
Navyše v porovnaní s konkurenčnými sedanmi a liftbackmi patrí medzi silné stránky vzhľad auta, ktorý určite nepatrí medzi tuctové. K tomu treba zarátať aj veľkú dávku pohodlia a high-tech pomocníkov, napríklad parkovací systém, ktorý „uprace“ auto do pozdĺžnej medzery. Stačí ovládať brzdu a plyn. Nemožno zabudnúť na ďalšie asistenčné systémy s rôznymi funkciami, napríklad asistent pre udržiavanie jazdného pruhu, vďaka ktorému sa auto pri jazde po diaľnici akoby „odráža“ od vodiacich čiar. To všetko v kombinácii s veľmi dobrou cenou. Rozhodovanie teda nebude jednoduché, ani ľahké. Konkurencii bežnej v našich zemepisných šírkach totiž vyrástol zdatný súper.
|
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Komentáre k článku