Zobraziť galériu

Last Overland Defender vs. Defender
Zdroj: Ján Hargaš

V roku 1955 sa skupina mladých odvážlivcov vybrala na neuveriteľnú cestu naprieč svetom.

Nasadli do dvoch modelov Land Rover 86, požičali si filmovú techniku od vtedy skoro rovnako mladého (sira) Davida Atenborougha a vyrazili z Londýna na šesťmesačnú jazdu cez Európu a celú Áziu až do Singapuru. Bola to prvá takáto expedícia svojho druhu. Autá nazvali Oxford a Cambridge podľa univerzít, ktorých boli študentmi.

Po úspešnom dokončení cesty sa obe autá stratili. Jedno sa našlo na odľahlom ostrove Sv. Heleny a v roku 2017 ho jeden „odhodlaný muž yorkširský“ priviezol do Británie, zrekonštruoval a vdýchol mu opäť život. Auto prešlo technickou kontrolou na prvý šup a bolo pripravené na druhý a zároveň posledný veľký trip.

Ten bol symbolicky nazvaný Last Overland a jeho trasa bola vytýčená zo Singapuru do Londýna. Symbolicky išlo teda o cestu späť domov. Počas 64 rokov sa ale zmenilo veľa, a tak sa účastníci novej expedície nemohli držať presnej trasy svojich dedov. Teda, aby som bol presný. Svojho deda nasledoval jeden z účastníkov. Volá sa Nat George, je to študent a zároveň vnuk jedného z hrdinov prvej expedície z roku 1955. Jeho dedo Tim Slessor mal v čase príprav druhej expedície 87 rokov, no ani to mu nebránilo v účasti na ceste. Pravda, zdravie mu pri náročných podmienkach nevydržalo, a tak sa vydal na cestu iba symbolicky a potom čo na ceste ochorel, sa vrátil domov a svojho vnuka i zvyšok tímu čakal v Londýne 14. decembra – keď bol plánovaný oficiálny návrat. Tentoraz ale skupine tvorenej 7 mužmi a 1 ženou stačilo na prekonanie 16-tisíc kilometrov „iba“ 100 dní.

Rozdiel 64 rokov je výrazný, no celkom pochopiteľný – aj v tých najodľahlejších kútoch Európy a hlavne Ázie pribudli cesty. No rozdiel je aj v tom, že kým pri prvej expedícii bolo relatívne bezpečné prechádzať územím dnešnej Sýrie, Iraku, Iránu, Afganistanu, či Pakistanu, dnes to nemožno povedať. Na druhú stranu je pre britskú posádku možné prechádzať cez Čínu a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a krajiny predtým skryté za železnou oponou – napríklad cez Slovensko. A Slovensko nemala expedícia na svojej trase len tak náhodou. Na Slovensku sa nachádza mesto Nitra a blízko pri ňom nový závod jedného z hlavných sponzorov expedície – JLR. A čo je ešte dôležitejšie – ide o závod, kde sa vyrába práve nová generácia modelu Land Rover – modelu dnes skôr známeho ako Land Rover Defender.

Posádky (tentoraz) troch modelov Defender vrátane ikonického Oxforda strávili na Slovensku celý deň. Spolu s niekoľkými ďalšími novinármi a zamestnancami JLR som mal tú česť sprevádzať ich pri spoznávaní Nitry a jej pamiatok, ako i pri prehliadke samotného závodu.

Navštívili sme Nitriansky zámok, Dražovský kostolík, kaštieľ Oponice a na záver závod JLR. Práve v závode sa zoči-voči stretli deduško Oxford s novým „vnukom“ narodeným v Nitre. Nové auto už síce opustilo koľaje v blate, ktoré vyšliapali Oxford a jemu podobní, no má silné argumenty na svojej strane. Vysokú konštrukčnú pevnosť, ktorá je vyššia než akékoľvek iné auto značky, moderné technológie a tiež výrazne vyšší komfort. Keď som sa pýtal účastníkov expedície, ktorý z týchto dvoch by si radšej zobrali domov, s typicky britskou eleganciou a diplomaciou odmietli priamo odpovedať. Nečudujem sa. Lebo Oxford sa im nezmazateľne zapísal do hláv. Zároveň však po troch mesiacoch s ním a s ďalšími staršími Defendrami lačne pozerali na komfort, ktorý nový Defender nesie. Jednoducho nový Defender je auto na dennodenné použitie, veľké auto na denné použitie, kým ten starý drobec je absolútnou istotou – nepohodlnou istotou.

Pýtali sme sa, ako na tom bol dedko Oxford so spoľahlivosťou. Ako vymenúval Alex Bescoby – tvár celej expedície – až na palivové čerpadlo, brzdy, vodnú pumpu, karburátor... sa nepokazilo nič. Stručne a skrátka, kazilo sa príslušenstvo, no motor aj v mrazivom decembrovom počasí štartoval zakaždým na brnk. Štartoval lepšie ako mnohé moderné autá a úprimne štartoval výrazne lepšie ako obe moje vlastné autá (15 a 10 rokov), a to im pritom dávam maximálne možné hýčkanie a opateru. Mimochodom, v závode JLR sa zhodou okolností v tom istom čase vyskytol aj premiér Peter Pellegrini s ministrom hospodárstva tiež Petrom, ale Žigom. Politiku radšej nechajme bokom.

Marcusa Allendera, ďalšieho z účastníkov expedície tiež zvanej „mother of all road trips“ som sa pýtal na bezpečnosť počas jazdy i na trasu a „plnenie plánu“. Jedným z cieľov expedície a najmä jej lídra Alexa bolo dokázať, že svet nie je také nebezpečné miesto, ako si myslíme.

A to sa aspoň z časti podarilo. Aj keď mala expedícia nad sebou striehnuce oko súkromnej bezpečnostnej agentúry, prvoradé bolo správne si naplánovať trasu. Napriek poctivému plánovaniu sa ale nevyhli vstupu na územie nikoho, či naopak územie, ktoré si nárokovali všetci... Marcus spomínal, aký dojem naňho zanechala jazda Tadžikistanom. Ich trasa totiž viedla po hranici s notoricky nebezpečným Afganistanom. Aj keď ani Tadžikistan nie je najbezpečnejšou krajinou sveta, kontrast na hranici bol zrejmý. A hranica to bola riadna. Najmä historicky a mentálne. Veď aj napriek náročnosti terénu sa doslova na hranici domácim kedysi dávno oplatilo urobiť dve súbežné cesty v tom istom priesmyku. Hovoril mi o starom pánovi, ktorý za celý život ani raz nebol v Afganistane, a to býval rovno na hranici.

Najhoršie boli cestné kontroly a prechody hraníc. Sú krajiny a sú krajiny... niekde je hranica len pomyselnou čiarou, tak ako u nás v EÚ, no niekde ju strážia po zuby ozbrojení vojaci a každého kto si dovolí prechádzať z jedného štátu do druhého podozrievajú zo všetkých možných i nemožných zločinov, najmä však z pašovania drog. I napriek politicky náročnej situácii všetci účastníci svorne tvrdili, že vždy keď narazili na domácich, boli nesmierne ústretoví, priateľskí a pohostinní. Často sa chceli doslova rozdať.

Aj v tom možno badať výrazný rozdiel medzi prvou a druhou expedíciou. Účastníci prvej dorazili do cieľa chudí ako kostlivci, no dnešná expedícia má skôr problém s nadváhou. Nielenže mali vlastnú stravu pre náročné podmienky, no odmietať pohostinnosť sa rozhodne nepatrí... Aj na Slovensku im hostitelia na obed ponúkli husacie hody...

Cestovanie to ale nebolo vždy ideálne. I keď posledné stovky kilometrov na ceste domov sú najmä po kvalitných európskych cestách, v Ázii to nebolo vždy také jednoduché. Najmä keď Oxfordovi vypovedali brzdy. Tím prešiel vyše 200 kilometrov prakticky bez bŕzd na tomto aute. Ako brzdy slúžil jeden z mladších súrodencov auta. Oxford šiel za ním, a keď bolo treba brzdiť, brzdilo auto vpredu a Oxford sa mu oprel o nárazník.

Sila prvej série modelu Land Rover je však v jeho jednoduchosti. Na aute nie je nič, čo by nebolo možné i v minimálne vybavenej garáži rozobrať, vyčistiť, vymeniť, zložiť a znova namontovať. Auto má dvojlitrový benzínový štvorvalec s výkonom 52 koní, nesynchronizovanú prevodovku, riadenie i brzdy bez posilňovača a úplné minimum elektrických komponentov. V mrazivom nitrianskom počasí (reálna teplota vzduchu -1, pocitová -8° Celzia) nikto z doprovodu expedície nezávidel tým, ktorí sedeli v starom plechovom Oxfordovi s nedoliehajúcimi dverami a iba s malým ohrievačom pod kolenami.

No práve jednoduchosť a ľahká opraviteľnosť tohto auta preslávila Land Rover Defender prvej generácie. Práve to z neho urobilo ikonu, ktorou je stále. Jednoduché a prakticky nezničiteľné vozidielko, ktoré ani zďaleka nebolo a nie je pohodlné, no vrčí, svieti, občas aj brzdí a trošku aj kúri.

Zato nový Defender je prešpikovaný novými technológiami. Je výrazne väčší, je dokonca väčší než Land Rover Discovery. Práve to bol najvýraznejší dojem, ktorý na mňa auto urobilo počas návštevy výrobného závodu. Že je to svojské, štýlové, no neskutočne masívne autisko.

Prehliadka výroby zahŕňala ako finiš v podobe montáže, tak i úplný začiatok auta ako takého – tvorbu samonosnej karosérie. Auto rovnako ako Discovery a ďalšie veľké modely značky Land Rover Range Rover stojí na hliníkovej platforme. Menšie autá ako Discovery Sport i Evoque pritom stoja na oceľovej platforme. Tam je hlavným spájacím prvkom bodové zváranie, no hliník zvárať nemožno, a tak dielce desiatky robotov spájajú nitovaním. Cca 4-tisíc nitov spolu s lepením vytvárajú tú pevnosť, tuhosť a i odolnosť ľahkej konštrukcie. Úplne robotizovaný proces nitovania má svoj šmrnc, veď pozerajte.

Obdivuhodná je presnosť i zohranosť robotov - všetky spolu pri práci navzájom komunikujú a pri svojich krokoch spolupracujú tak, aby výroba prebiehala hladko. Hladko ide aj magnetický pás, ktorý v JLR nahrádza klasický dopravník. Tento magnetický dopravník (slúži podobne ako vlak MagLev) je prvý inštalovaný v Európe.

Jediné, čo na karosérii je z ocele, sú dvere. Vidieť to aj na odlišných farbách nelakovaných plechov. Dvere sú oceľové z jedného hlavného dôvodu – lebo s hliníkovými dielmi nemožno dosiahnuť takú presnosť a také lícovanie ako s oceľovými.

A ešte jeden poznatok z výroby, ktorá sa stále len rozbieha a v ktorej sme už videli aj najmenší z karosárskych variantov Defenderu – verziu 90.

Ten poznatok je, aký obrovský rozdiel je v aute s panoramatickou strechou a strechou obyčajnou. Pozrite si ho sami. Pokojne množstvo chýbajúcich výstuží vyrátajte. Pre toto nikdy nepochopím, prečo si ľudia kupujú autá s presklenou strechou. Nejde ani tak o bezpečnosť, ale o to, že každé auto s takouto dierou do strechy skôr či neskôr začne nevyhnutne vädnúť. Únava materiálu sa jednoducho dostaví skôr než pri klasickej streche.

Účastníci roadtripu sú už dnes doma. Z Nitry mali posledných pár dní, ktoré strávili na cestách. Je im čo závidieť, je ich pre čo obdivovať. Bol to skvelý trip, i skvelý deň.