12.12.2014

Vyskúšali sme prvé auto, ktoré sa dá riadiť priamo z invalidného vozíka

Auto v ktorom si telesne postihnutý vodič nemusí presadať z vozíka na sedadlo je veľký posun vpred. Vyskúšali sme, aké to je.

Opel predstavil auto, ktoré ako prvé na Slovensku umožňuje telesne postihnutému vodičovi na vozíku šoférovať bez namáhavého presadania z vozíku na sedadlo. Značke Opel Handycars sa tak prvýkrát u nás podarilo prekonať jednu z množstva prekážok, ktorým telesne postihnutí denne čelia. Novinka, ktorú už svet pozná, posúva možnosti úprav áut pre telesne postihnutých na Slovensku do nových smerov.

Výhody takto upraveného vozidla sú nespochybniteľné. Vodič dokáže za pomoci elektrických prístrojov v podstate bez väčšej námahy vojsť do auta cez rampu v zadnej časti. Následne prejde dopredu, ukotví si vozík, pripúta sa a šoféruje.

Získať takto upravené vozidlo nie je jednoduché a úpravy sú také enormné zásahy do konštrukcie automobilu, že si vyžadujú odborné znalosti a veľa ráz doteraz nepoužité riešenia. Málokto si uvedomuje, že úprava vozidla musí byť vždy na mieru, neexistujú sériové riešenia. Každý človek je iný a každé postihnutie je odlišné. Rovnako dôležité sú preferencie vodiča.

Snahou úpravcov takýchto automobilov (pre Opel JP Servis) je okrem ušitia úpravy na mieru zachovanie vlastností automobilu v maximálnej možnej miere, a to ako v prípade bezpečnosti, jazdných vlastností, tak i vzhľadu vozidla.

S tým pochopiteľne súvisia aj vysoké náklady na úpravu, ktoré treba prirátať k nákladom na kúpu vozidla. Na Slovensku existuje príspevok na kúpu vozidla na prepravu invalidného dôchodcu, no nie každý na ňu má nárok a ani jej maximálna výška vyše 8000 eur nepokryje náklady na automobil a jeho úpravu.

Práve na to existujú programy ako Opel Handycars. Opel pre telesne postihnutých pripravil zľavy z cenníkových cien vo výške 24 %, spolupracuje s lízingovými spoločnosťami tak, aby zabezpečil čo najvýhodnejšie financovanie takéhoto automobilu.

Auto o ktorom píšem a ktoré som si vyskúšal na vlastnej koži je špeciálne upravený Opel Movano Combi, ktorý prešiel úpravami podlahy, riadenia, ovládania zadných dverí a iných súčastí. Má nainštalovanú automatickú zdvíhaciu plošinu, automatické otváranie zadných dverí a ručné ovládanie automobilu.

Toto prvé vozidlo vlastní na Slovensku Organizácia muskulárnych dystrofikov. Osemmiestna dodávka Opel Movano Combi s motorom 2.3 CDTI s výkonom 110 kW (150 koní), dĺžkou rázvoru 3182 mm a prevádzkovou hmotnosťou 2183 kg prešla viacerými úpravami, ktoré boli realizované podľa požiadaviek užívateľa automobilu. „Hľadali sme auto, ktoré svojou výškou vyhovuje človeku, ktorý je na vozíku. A tiež má dostatok priestoru, aby sa do neho zmestili spolu s vodičom – vozíčkarom aj ďalší pasažieri na vozíku. Dodávka Movano Combi bola z portfólia Opel pre tento účel ideálna. Po sérii úprav sa nám podarilo získať unikátne vozidlo, aké na Slovensku pre hendikepovaných vodičov doposiaľ nebolo k dispozícii,“ uvádza Tibor Köböl z Organizácie muskulárnych dystrofikov v SR, ktorá unikátne upravené vozidlo využíva v rámci svojej činnosti.

Pravdou je, že Movano je rozmerné vozidlo, ktoré nemusí vyhovovať každému. Opel má v ponuke áut vhodných na úpravy pre hendikepovaných k dispozícii aj menšie Combo a stredne veľké Vivaro. Systém riadenia automobilu z vozíka by sa mal dať nainštalovať do všetkých troch vozidiel, pravda, záleží na špecifických požiadavkách. Cena takejto úpravy nie je najnižšia. V prípade tohto Movana išlo o sumu cca 20 000 eur. Sú to peniaze, ktoré treba prirátať k samotnej cene auta. Opel, ale aj iný poskytovatelia týchto služieb spolupracujú s a lízingovými spoločnosťami, ktoré si uvedomujú, že invalidný dôchodca je v istom zmysle bonitnejší ako pracujúci človek (dôchodok len tak nestratí, pracujúci prácu ľahko), a tak mu výrazne dokážu znížiť „rizikovú“ prirážku na úver. Pochopiteľne, čím menej úprav, tým nižšia cena.

Aké to je?

V prvom rade veľmi čudné. Ale poďme po poriadku.

Jazdu s upraveným Movanom som si vyskúšal, no skúšobnú jazdu som nemohol „ošáliť“ a sadnúť si na nejakú skrytú sedačku vysúvateľnú z podlahy. V Movane totiž nič také nie je. Bez vozíka auto ovládať nedokážete. Musel som teda sadnúť na vozík a prv než sa naučiť ovládať auto, naučiť sa ovládať samotný vozík. 

Na elektrický vozík pána Köböla som nasadol ešte vo vnútri budovy hotela, v ktorom sa konala prezentácia. Odrazu sa pre mňa mal stať vozík nohami a dopravným prostriedkom v jednom. Celý pohyb po miestnosti sa z nôh presunul do ovládania joysticku elektrického vozíka. Keď som nasadol, zistil som, že so sebou nemám fotoaparát, ktorý som si na palubu automobilu chcel zobrať.

„Mohli by ste mi podať fotoaparát?“ spýtal som sa okolostojacich.

„Nie, zober si ho sám, skús aké to je,“ zaznela drsná odpoveď. A tak som skúsil. Dostať sa k stolu vzdialenému zhruba tri metre bolo odrazu to najkomplikovanejšie, čo som kedy na tlačovke mal urobiť. Medzi mnou a fotoaparátom stál stôl, stoličky...

Keď som sa po niekoľkých nárazoch doteperil naspäť na východzie miesto, spýtal som sa koľko bežne trvá ľuďom s postihnutím zvyknúť si na vozík. Pán Köböl s úsmevom povedal: tak desať minút.

Mal som pocit, že ja by som si nedokázal zvyknúť. Lenže to čo som ja mohol, iní musia. Neviem si predstaviť ako sa cíti človek, ktorý sa už z toho vozíka nikdy nepostaví.

Vyrazil som teda na cestu k automobilu. Postupne som ovládaniu joystickom prišiel na kĺb, no trmácanie sa po deravom chodníku nie je nič príjemné. Diery je veru cítiť.

Otvorenie zadných dvier dodávky a nástup na rampu nebol problém. Problémom bolo upevnenie vozíka o podlahu auta. Pán Köböl však mal svoj grif a za pomoci pomocníkov a za jeho inštruktáže sa mi podarilo upevniť vozík na mieste. Následne som sa zoznámil s riadeným automobilu, ktoré pochopiteľne prebieha výhradne ručne, i keď si auto ponechalo brzdový a plynový pedál, ak by auto riadil niekto ako ja.

Našťastie auto nemalo aj ručnú spojku a radenie rýchlostí sa dialo pomocou automatizovanej prevodovky. Rozbeh veru nebol najplynulejší, rýchlo som si ešte na voľnom priestranstve vyskúšal brzdenie ľavou rukou a pridávanie plynu pravou, pomocou páčok pod volantom.

S automobilom som sa pokúsil urobiť okruh po cestách v okolí hotela, ktoré poznám ako vlastné topánky. Bol to veľmi zvláštny pocit. Robil som totiž to, čo dobre poznám úplne iným spôsobom. Bol som sám zo seba prekvapený, že som sa nesnažil zasahovať do riadenia nohami a že som nespanikáril nedupal nohami a brzdil naozaj rukou. Mimochodom, brzda šla zľahka. Auto som bez poruchy či poškodenia vrátil späť na parkovisko, uvedomujúc si, že som väčšinu cesty jazdil veľmi pomaly a brzdil som premávku. Za to sa iným vodičom ospravedlňujem. Zatrúbili na označené invalidné vozidlo iba dvaja a iba jeden sa pokúsil o riskantnú myšičku...

Je to veľmi zvláštny pocit a úprimne, neželám ho zažiť nikomu. Posadiť sa na invalidný vozík a vyskúšať si to, má obrovskú devízu skrytú v tom, že si to môžete kedykoľvek rozmyslieť a postaviť sa. Lenže pre telesne postihnutých je vozíček jedinou zárukou pohybu a jedinou možnosťou ako nesedieť len doma a spoliehať sa na druhých. Takto upravené auto je ďalším veľkým vynálezom k tomu, aby sa telesne postihnutí dokázali začleniť do spoločnosti. Mobilita je pre telesne postihnutých stále možná, i keď veľmi komplikovaná.

Tento zážitok mi objasnil ešte jednu dôležitú vec: že takéto uľahčenie je odstránením len jednej zo stoviek rôznych prekážok, ktorým telesne postihnutí musia denne čeliť. Viete si napríklad predstaviť ako prebieha tankovanie takéhoto auta?

Silu telesne postihnutých stále bojovať s neuveriteľnými prekážkami, ktoré zdravému človeku ani nikdy nenapadnú, obdivujem a držím im palce. Je to ťažký údel, ale nie neprekonateľný. Ochota a úsmev pána Köböla to dokazuje.

Ján Hargaš
ZDROJ: Opel

Komentáre k článku


© Copyright 2016 Zoznam s.r.o. Všetky práva vyhradené. Napíšte nám Kontakt na redakciu.
Obsah on-line magazínu www.podkapotou.sk je chránený autorských zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupnenie obsahu alebo jeho časti verejnosti, a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu redakcie zakázané.